Vojna nie je jediná forma násilia v rozvinutých a
rozvojových krajinách, ktorej obeťami sú bežní ľudia len kvôli neprimeraným spoločenským zriadeniam. Máme tu hlad, chudobu a nedostatok všetkého. Do momentu, kedy sa budú používať peniaze, tvorba dlhu a ekonomická neistota, dovtedy
tieto podmienky budú živnou pôdou pre trestné
činy, neprávosť a zúfalstvo. Papierové vyhlásenia a
dohody nezmenia podmienky chudoby alebo neistoty. A nacionalizmus len pomáha propagovať a
podporuje separáciu národov a ich obyvateľov po
celom svete.
Dokonca ani podpísanie mieru nezaručí, že sa vyhneme ďalšej vojne, ak nie sú vyriešené a ošetrené
základné príčiny konfliktu. Nepoužiteľné aspekty
medzinárodného práva majú tendenciu veci len
spomaliť. Všetky národy, ktoré si podrobili pôdu po
celom svete silou a násilím, by si ponechali svoje
teritória a zdroje. Či už si to uvedomujeme, alebo
nie, takéto dohody slúžia len ako provizórný odklad konfliktu.
Pokusy nájsť riešenia na monumentálne problémy
našej súčasnej spoločnosti budú slúžiť len ako dočasná záplata predlžujúca existenciu nepotrebného systému.
V tomto svete neustálych zmien to už nie je
otázkou toho, či si vyberieme vykonať nevyhnutné
zmeny; je priam nutné, aby sme sa chopili tejto
šance a prijali a osvojili si nové požiadavky, alebo
budeme čeliť nevyhnutnému úpadku spoločenských a ekonomických inštitúcií.
Toto je dilema, ktorej musíme čeliť so vztýčenou
hlavou a riešenia, s ktorými prídeme, musia odzrkadľovať okolnosti „skutočného sveta“. Zdá sa, že
neexistuje žiadny iný spôsob len zmodernizovať
náš postoj a vydať sa novým smerom s tým, že
staré hodnoty ponecháme zašlým civilizáciám. Žiaľ,
to však ale nedosiahneme, ak budeme živiť existenciu globálnej ekonomiky.