Slovak-Projekt-Venus Magazín-číslo-6 - Page 35

Ako sa hovorí, deň D sa blížil a nacvičovala som si svoj prejav kdekoľvek a kedyľkovek to bolo možné. Či už som venčila psy, alebo šoférovala auto, to boli momenty, kedy som najčastejšie precvičovala, ale nepostačovalo mi to. Vždy ma vyrušil nejaký iný psíčkar a musela som stíchnuť alebo riskovať, že nabudím dojem, že sa rozprávam sama so sebou, aj šoférovanie si vybralo svoju daň, keď som musela dávať viac pozor na to, čo sa deje okolo mňa, čo malo zase za následok to, že som strácala svoju niť myšlienok. Plus, zdalo sa mi, že som skončila skôr ako ubehlo 18 minút! Najlepšie momenty nácviku prednesu boli však v práci. Ako recepčná v zdravotnom stredisku, na ktorom v tom čase našťastie nebolo rušno, som využila každý moment, keď som bola sama na recepcii a zavrela dvere z ulice. Predné dvere vydávali príšerne hlasný škrípavý zvuk, keď sa otvárali, takže ma vždy varovali, ak niekto vošiel. Diaľkový ovládač na klimatizáciu mi poslúžil ako cvičné zariadenie k prechádzaniu cez jednotlivé slajdy prezentácie, a tak som nacvičovala, precvičovala, cvičila. Deň pred eventom som ešte doobeda pracovala a svojich kolegov som zneužila ako posluchávčov, po prvýkrát naostro, bez papierov! Večer pred TEDx-om boli všetci rečníci a sponzori pozvaní na malé stretnutie v bufere v krásnom hoteli v strede starej časti hlavného mesta Palmy. Bol to dokonalý spôsob, ako prelomiť ľady a nadviazať nové kontakty. Ľudia poodhalili trošku, o čom budú zajtra hovoriť. Vymenili sme si vizitky (bola som rada, že som mala so sebou nejaké vizitky na Projekt Venus). Ale keďže sme už museli byť pripravení ráno o 9:00 nasledujúceho dňa, nikto sa nezdržal dlhšie a ja osobne som zaľahla do postele o 22:30! A ako sa píše vo všetkých knihách... deň sa nachýlil ku koncu. „Je to tu,“ povedala som si. Nadišiel deň, kedy som otvorila oči a povedala... už žiadne čakanie. Vstaň a ukáž im to, Sue! Uistila som sa, že som vstala dostatočne v predstihu, aby som ešte šla na prechádzku so psom, dala si rannú kávu v kaviarni, kde obsluhujú aj ranné vtáčatká ako som ja, osprchovala sa, upravila si vlasy... veď viete, klasika. Chcete vyzerať predsa dobre, ale nie škrobene... je ťažké si vybrať, čo si obliecť, takže som šla za „samú seba“. Čo mi iné ostávalo? Prišla som až nechutne skoro, a tak som zaparkovala nie príliš ďaleko od miesta eventu, stopla si taxík a za pár eur sa zviezla až pred dvere do La Caixa Forum. Raňajky už boli prichystané a stoly boli nádherne ozdobené s cukrovinkami. Ešte raz sa stretli sponzori a prednášajúci a pozdravili sa. Po predošlej noci už bola atmosféra priateľskejšia. Podarilo sa mi vykĺznuť a našla som si opustené miestečko v bludisku chodieb, kde som si ešte raz a naposledy všetko prešla. Skúsila som si predstaviť, že stojím na javisku... Potom sa votrela do audítoria. Chcela som zistiť, či je prádzne. No, prázdne nebolo, pár ľudí sa tam ponevieralo, takže som vybehla na pódium a mala svoju vlastnú súkromnú skúšku v spoločenských šatách. Dvere vzadu divadla sa otvorili a ľudia začali vchádzať dnu. To boli ľudia, ktorí si zaplatili za event! Bolo to celkom povzbudzujúce pomyslieť si, že ľudia si zaplatili za to, aby videli a počuli niekoho ako ja prednášať. Potom ale moje ego kleslo, keď som si uvedomila, že som nebola jediným rečníkom toho dňa :D