TEN SYR NA
MŇA ZÍZA!
Pareidólia je relatívne
neznáme slovo, ktoré
ale opisuje veľmi zná-
my jav. Ak ste sa ale
niekedy zahľadeli na
Mesiac a uvideli dve
oči, nos a ústa, zažili
ste prejav pareidólie.
Každý deň naša myseľ
spracováva množstvo
neurčitých a náhodných pod-
netov. Niekedy tieto stim-
uly vidíme ako významné a
zmysluplné. Vidíme oblaky v
tvare zvierat i ľudí. Náhod-
né vzory v prírode sa nám
zdajú známe. Aj predmety
vytvorené človekom na nás
občas „pozerajú“ s nejakým
výrazom tváre. Znamenajú
tieto obrazy niečo, alebo sú
iba trikom nášho podvedo-
mia?
Zistilo sa, že náš mozog
je expertom v rozpoznávaní
tvárí. Keď natrafíme na ne-
jasné a nesúvislé rysy, mo-
zog si povie, že doplní medz-
ery. Prečo to však robí?
Existuje teória, že táto
schopnosť sa vyvinula ako
100
technika prežitia už v dobe
kamennej. Keď ľudia stáli a
rozmýšľali, či to v kríkoch
naozaj šuchoce šabľozubý
tiger alebo nie, bolo oveľa
bezpečnejšie dotvoriť si jeho
tvary, radšej predpokladať,
že tam je a vziať nohy na ra-
mená. Taktiež sa ukázalo,
že prežitie môže závisieť od
rozpoznania priateľa od pro-
tivníka v zlomku sekundy.
V dobách, kedy panovalo
pravidlo „ulov, alebo budeš
ulovený“, sa teda inštinkt
rozpoznávania ukázal ako
veľmi užitočná vec a občasné
omyly nikomu nevadili.
Iná teória tvrdí, že sa týmto
„domýšľaním“ ľudská myseľ
iba snaží nájsť poriadok a
pravidelnosť v niečom cha-
otickom a náhodnom.
Pareidólia je teda vid-
ina obrazu s určitým
významom tam, kde v
skutočnosti neexistuje.
Je veľmi úzko spojená s tým,
čo sme už v živote zažili a
čo sme už niekedy videli. Je
vysoko nepravdepodobné, že
člen afrického kmeňa, odre-
zaný od okolitého sveta, by v
plameni videl siluetu Pápeža,
ako ju vidia iní ľudia. Faktom
je aj to, že keď si raz vyt-
voríme domnienku takéhoto
obrazca, je nemožné sa jej