Novinky pod nosom - velka noc 2014 - Page 10

Dvojník z novín Dášena Gombíková, 7.A Žijem v USA, konkrétne v štáte Texas, v okrajovej časti mesta Dallas. Bol práve krásny zimný deň, asi tri týždne pred Vianocami, keď sa to stalo. Vonku pomaly posnežievalo a ja, Eric som sa vybral spolu s mojou kamarátkou Jane na nákup vianočných darčekov. Ako sme išli okolo trafiky, všimol som si, že noviny píšu o nejakom šialenom strelcovi, ktorý zastrelil na jednej z ulíc Dallasu až desať ľudí. „Čo to mohlo byť za blázna?“ prebleslo mi hlavou. „A vraj aj ušiel a polícia ho nevie vypátrať,“ dodala Jane. Rýchlo som však na tohto šialeného strelca zabudol a pokračovali sme v nákupoch. Keď sme už darčekov mali plné tašky, s Jane sme sa dohodli, že ma autom vysadí na križovatke asi 500 metrov pred domom. Ako som vystúpil z auta, zamieril som si to k môjmu domu, v ktorom bývam spolu s mojimi rodičmi a sestrou. Ako som premýšľal o nastávajúcich Vianociach, vyrušili ma policajné sirény a ostré svetlo. Ani som nevedel ako, sedel som spútaný v policajnom aute. Nič, vôbec 10 NOVINKY POD NOSOM nič som nechápal. Vystúpili sme až na policajnej stanici v Dallase. Tu ma obvinili práve zo zastrelenia desiatich ľudí na ulici v Dallase. Sám som sa stal v očiach druhých ľudí človekom, ktorého som predtým odsudzoval. Svedkovia totiž strelca opísali presne tak, ako mňa. Súd mi preto vymeral trest smrti. Cítil som sa úplne, úplne bezmocný. Rodina, ktorá prišla za mnou bola proti tomuto rozsudku tiež úplne bezmocná. Skrátka, už to nešlo zvrátiť. Nikdy som ja, ani moja rodina neverili v Boha a už vôbec sme nechodili do kostola. Zrazu som si však v úplnej bezmocnosti, za tými strašnými hrubými múrmi a zamrežovanými oknami väznice spomenul na kamaráta, ktorý mi kedysi dávno hovoril o Bohu a o Ježišovi. Nemal som už čo stratiť. Prvýkrát v živote som sa začal modliť. Nevedel som ako, ale skúsil som to. Robil som tak celé tri dni až do dňa vykonania rozsudku. Potom prišla tá osudná chvíľa. Mali mi pichnúť smrtiacu injekciu. Spútaný som kľačal a v duchu sa naposledy modlil. Zacítil som vpich a ešte posledný-krát som sa rozhliadol okolo seba. Uvedomil som si, že už nikdy, nikdy neuvidím hviezdy, Mesiac a jasné nebo, nikdy neuvidím dážď, sneh, už nikdy nebudem stáť v kolóne áut a nadávať na policajtov a cestárov. Ale najmä, už nikdy neuvidím svojich rodi- čov, sestru a ani moju Jane... Potom si už nepamätám nič a neviem, koľko som mohol byť v bezvedomí. Potom, ako som otvoril oči, všetko okolo mňa bolo biele. Vôbec som nevedel, kde som, či žijem, alebo nie. Zrazu sa ozval radostný výkrik zdravotnej sestry, že už som sa prebral. Trochu som sa zľakol, sestrička asi pri tom všetkom rozbila pohár na vedľajšom stole a to vydalo poriadny hluk. Tak som ale aspoň definitívne pochopil, že žijem. O chvíľu stáli pri mojej posteli celá moja rodina. No stále som nechápal, ako som mohol prežiť. Veď tá injekcia bola smrteľná... Nesmierne šťastní rodičia s rovnako šťastnou Jane mi neskôr vysvetlili, že namiesto jedu mi vpichli iba silnejšiu anestéziu. Popravca sa zmýlili prvý-krát po dvadsiatich rokoch, počas ktorých vykonával túto prácu. Vymenil etikety na fľaštičkách. Tiež som sa dozvedel, že skutočného strelca už našli a spravodlivo potrestali. Začal som sa modliť odvtedy každý deň. Na Vianoce som bol už úplne v poriadku a aj s rodičmi sme navštívili kostol. Teraz tak robíme každú nedeľu. Aj preto, lebo Boh nás nikdy neopustí. Prežil som len a len preto, pretože to chcel On. Veď len ďalších 349 ľudí v USA také šťastie nemalo. n VELKÁ NOC 2014 11