parrhesia, hyperbole a hypobole,
b) harmonické – dotýkajú sa všetkých hlasov v skladbe: fúga realis, metalepis, hypallage,
apocope, noema, analepsis, mimesis, anadiplosis, symblema, syncopa alebo syneris,
pleonasmus, auxesis, pathopoeia, hypotyposis, aposiopesis a anaploce,
c) melodicko-harmonické – napriek tomu, že sa dotýkajú viac ako jedného hlasu, ich J.
Burmeister neradí k harmonickým figúram: congeris, Faux Bourdon, anaphora,
a fúga imaginaria (Bartel, 1992: 24.).
Tieto tri základné skupiny rétorických figúr sa v neskoršom období delia na
podskupiny podľa špeciálnych stavebných princípov 14 . Je len pochopiteľné, že v 17. storočí
a začiatkom 18. storočia sa vyvíjajú aj rétorické figúry a vznikajú nové figúry, ktoré J.
Burmeister ešte ani nemohol poznať. Niektoré rétorické figúry sa viažu na pokrok a vývoj
harmonického myslenia, vznik a vývoj nových hudobných druhov, či vývoj melodického
myslenia 15 .
Z pohľadu súčasníka zaujme aj systematika hudobných rétorických figúr z pera
Tomáša Baltazara Janovku z roku 1701, ktorý ich delí na dve základné skupiny:
a) hlavné (prin cipales),
b) vedľajšie (minus principales).
Hlavné sú tri:
a) commissura,
b) syncopatio,
c) fúga.
Vedľajších je dvanásť:
pausa, anaphora, climax, semplica, antitheon, anabasis, catabasis, circulatio, fúga – ale
chápaná v inom význame, ako tomu bolo medzi figúrami hlavnými, assimilatio a abruptio
(Janovka, 2006: 103).
Hudobno-rétorické figúry možno rozdeliť na základe systematiky, ku ktorej dospel
Hartmunt Krones (*1944) do dvoch veľkých skupín:
a) úzko previazané na rečnícke rétorické figúry,
b) čisto hudobné figúry (Krones,1997: 829 – 832).
Z čisto hudobného hľadiska delí H. Krones figúry na:
14 Niektorí vedci v poslednom období už v druhotných prameňoch zasahujú do systematiky figúr J. Burmeistra.
Najbližšie sa k nej priblížil a do určitej miery ju zmodernizoval v 20. storočí Martin Ruhnke (1921 – 2004),
veľký znalec Burmeistrovho diela a autor jeho životopisu.
15 P. Polák spomína, že náuka o rétorických figúrach sa tradovala aj ústne, „takže náhodou zachované učebnice
nie sú jediným prameňom“ (Polák, 1974: 66)