hudobných rétorických figúr, bol Johann Nikolaus Forkel (1749 – 1818) v diele Allgemeine
Geschichte der Musik (1788). Záujem o hudobné rétorické figúry však neutíchal ani v ďalších
rokoch a skladatelia ich využívajú ešte aj v 19. storočí 12 . Hudobné rétorické figúry možno
považovať za základné stavebné kamene barokovej hudby, ktoré sa uplatňovali v rámci
rétorického postupu decoratio. Teória, že sa nachádzali hlavne v nemeckej evanjelickej
oblasti, je doplnená o skutočnosť, že mnohé anglické a francúzske teoretické spisy potvrdzujú
ich používanie aj v týchto krajinách. V 17. a 18. storočí bola teória hudobných figúr veľmi
precízne rozpracovaná. Hudobné rétorické figúry slúžili na to, aby zvýraznili pôsobenie
nejakého afektu (Bartel, 1992). Hudobné rétorické figúry možno charakterizovať ako
melodicko-harmonické rytmicky organizované útvary schopné predstavovať nálady a city,
ako aj hudobné a mimohudobné významy. Výstižne ich charakterizuje Tomáš Baltazar
Janovka (1669 – 1741): „Hudobné figúry sú potom akési úseky skladby, vyjadrujúce určitý
afekt duše, ako je afekt lásky, radosti, zúrivosti, útočnosti, vážnosti, skromnosti, umiernenosti,
zbožnosti, súcitu atď.“(Janovka, 2006: 103).
V hudobnej praxi 17. – 18. storočia sa stretávame s pomerne veľkým počtom figúr 13 ,
pričom sú vo veľmi úzkom spojení s afektovou teóriou. Toto prepojenie vrcholí hlavne v diele
Johanna Christopha Gottscheda (Bartel, 1992)
J. Burmeister uvádza v poslednej verzii Musica poetica 27 hudobných rétorických
figúr, ktoré na základe vnútorných príbuzenských vzťahov možno rozdeliť do niekoľkých
skupín:
6 imitačných figúr,
5 iných osobitných figúr,
7 opakovacích figúr,
4 disonančné figúry,
5 osobitých slovných figúr (Ruhnke, 1997: 1315)
J. Burmeister delí hudobné rétorické figúry na tri skupiny:
a) melodické – viažu sa na jeden, prípadne viacero hlasov: parembole, palilogia, climax,
12 O životnosti hudobných rétorických figúr začiatkom 19. storočia svedčí dielo Jana Jakuba Rybu Počáteční
a všeobecní základové ke všemu umění hudebnímu (1817), v ktorom vymenúva 31 figúr. Označuje ich v češtine,
nemčine, francúzštine, taliančine (vlachštine) a latinčine. Zaujímavý je aj výrok Franza Liszta (1811 – 1886)
z roku 1855, že „hudba je dvojčaťom reči.“ To, že prepojenosť slova a hudby sú aktuálne atribúty aj v hudbe 20.
storočia najvýstižnejšie charakterizuje Anton von Webern (1883 – 1945), ktorý v roku 1933 povedal: „hudba by
mala vyjadrovať tónmi myšlienky a v tomto zmysle je hudba rečou“ (Krones, 1997: 845).
13 Dietrich Bartel popisuje približne 170 hudobných rétorických figúr, pričom sa opiera o poznatky teoretikov
17. a 18. storočia. Niektorí teoretici však spomínajú, že v hudbe existovalo asi 100 rétorických figúr. U autorov
18. storočia je počet rétorických figúr kolísavý: J. Mattheson spomína 12 slovných a 17 vetných figúr a Johann
Christoph Gottsched (1700 – 1766) hovorí o 21 slovných a 23 vetných figúrach využívaných v hudbe (Bartel,
1992).