EFMAG 2017 | Page 31

vedenie v šampionáte. Po tom, čo pridal niekoľko druhých miest, mu na titul majstra sveta stačilo prísť do cieľa na 3. pozícii. Všetko sa vyvíjalo dobre – získal pole position – až do momentu štartu, ktorý sa mu nepodaril. Snažil sa získať stratené pozície, no v 2. kole sa zrazil s Lotusom Jima Clarcka. Náraz ho katapultoval až za bariéru, kde smrteľne zranil 14 divákov, pričom on sám zahynul. Z titulu s trpkou príchuťou sa radoval jeho tímový kolega Phil Hill.

Sedemdesiate roky znamenali úpadok pre šľachticov vo svete rýchlych áut. Gruzínsky následník trónu, Jorge de Bagration y de Mukhrani bol jedným z troch neúspešných. Pre boľševickú revolúciu vo vlasti sa z budúceho kráľa stal emigrant, vychovávaný vnučkou španielskeho kráľa Alfonza XII. Jeho prvou vášňou boli motorky, neskôr však presedlal na štyri kolesá. Jeho prvý pokus dostať sa do F1 nevyšiel a ten druhý nedopadol o veľa lepšie. V roku 1974 bol zaradený na štartovú listinu pre VC Španielska a zdalo sa, že nič nestojí v ceste jeho premiére v kráľovnej motoršportu. Žiaľ, súpiska musela byť urobená nanovo, pretože šéf Španielskej automobilovej federácie tú pôvodnú vyhodil pri upratovaní svojej kancelárie. Na túto sa už Jorge pre sponzorské problémy nedostal, a tak skončil jeho sen o F1. Chuť si čiastočne napravil aspoň v španielskom šampionáte rely, ktorý vyhral v sezónach 1979 a 1981. Oženil sa s pretekárkou Doñou Nuriou Llopis y Oliart.

Rikki von Opel začal jazdiť pod pseudonymom Antonio Bronco, no nič viac ako povesť bohatého playboya v F1 nedosiahol. Podobne bol na tom aj Emmanuel ‘Toulo’ de Graffenried, Švajčiar, ktorý sa stal po neúspechoch na trati stálym členom paddocku ako neúnavný propagátor značky Marlboro.

V osemdesiatych rokoch minulého storočia sa šľachta vrátila na výslnie aspoň na pár okamihov prostredníctvom Johna Columa Crichton-Stuarta, Markíza z Bute. Tento muž viedol doslova dvojitý život. Neželal si, aby ktokoľvek zo sveta motoršportu vedel o jeho aristokratickom pôvode, a tak celú svoju kariéru odjazdil pod menom Johnny Dumfries. Jedným z najpamätnejších momentov jeho kariéry bol mimoriadne napínavý súboj s Ayrtonom Sennom v roku 1984. Legendárneho jazdca zaujal natoľko, že po tom, čo vetoval Dereka Warwicka v tíme Lotus, navrhol práve Dumfriesa ako jeho náhradníka na post tímovej dvojky v sezóne 1986. V F1 aj napriek tomu nezažiaril, no zapísal sa do histórie víťazstvom na 24 hodín Le Mans 1988.

Jediný vznešený pilot poslednej dekády 20. storočia neohúril. Giovanni Lavaggi, bývalý manažér a vyštudovaný inžinier, zažil svoju jedinú hviezdnu chvíľu na VC Nemecka 1996. V závode zablokoval Michaela Schumachera a umožnil tak jeho najväčšiemu rivalovi na zisk titulu, Jacquesovi Villeneueveovi, predbehnúť ho.

Od počiatku 21. storočia sa vo svete rýchlych kolies prezentovalo hneď niekoľko jazdcov s modrou krvou. Ako občasných účastníkov rely, predovšetkým Monte-Carlo Historic Rally, bolo možné vidieť monacké knieža Alberta II. či jeho synovca, Pierra Rainiera Stefana Casiraghiho, siedmeho následníka monackého trónu, ktorý je ale známejší svojim súkromným životom než kariérou jazdca.

Henry Miles Fitzalan-Howard, Earl of Arundel (do smrti svojho otca v roku 2002 Lord Maltravers) pretekal pod menom Henry Arundel. Najstarší syn 18. Vojvodu z Norfolku vyštudoval ekonómiu na univerzite v Bristole. Popri tom sa venoval pretekaniu v šampionáte Formula BMW UK v sezónach 2006 – 2007, ktoré na nasledujúce dva roky vymenil za Formulu 3, no ani spojenie s majstrovským tímom Carlin Motorsport mu nepomohlo v ceste ku kráľovnej motoršportu.

Vo všeobecnosti najznámejším