bratrancom Chulom založil tím White Mouse Racing a aj napriek tomu, že jeho maximom boli dva štvrté miesta, uchoval si svoje miesto v britskom motoršporte – ako nadaný sochár vytvoril diela, ktoré vystavila dokonca Kráľovská Akadémia, jedno z nich má svoj domov na okruhu Silverstone. Iróniou je, že napriek tomu, že svoju krajinu reprezentoval ešte na štyroch Olympijských hrách v disciplíne plachtenie, keď umrel na infarkt v londýnskom metre, nikto ho nepoznal a jeho totožnosť zistil až Scotland Yard.
Až štyroch prominentných jazdcov priniesli päťdesiate a šesťdesiate roky. Bolo to obdobie nebývalého úspechu aristokracie, no i najväčších strát na životoch. Alfonso Antonio Vicente Eduardo Angel Blas Francisco de Borja Cabeza de Vaca y Leighton, Markíz z Portaga, v športovom svete známy ako ‘Alfonso de Portago’, bol členom najbohatšej rodiny Španielska toho obdobia. Svoju dobrodružnú povahu nezaprel už v sedemnástich rokoch, keď vyhral 500 dolárov v stávke o to, či dokáže s malým lietadlom preletieť popod most. Dvakrát sa zúčastnil celonárodných dostihov a raz bol členom štvorbobu na Olympijských hrách 1956. V tom istom roku sa podelil o auto s Petrom Collinsom na VC Veľkej Británie a nedopadli vôbec zle – 2. miesto bolo jeho životným výsledkom. Prezývaný bol „Two-car man“ (Dvojautový muž) pre neschopnosť dokončiť vytrvalostné preteky s jedným autom – jazdil tak nešetrne, že vždy spálil brzdy. Osudným sa mu stal rok 1957, keď havaroval v Mille Miglia a so svojim Ferrari zabil seba i 10 divákov. Mal 28 rokov.
Lawrence Graf von Haugwitz-Hardenberg-Reventlow, tiež ‘Lance Reventlow’, bol prvým jazdcom tímu Ferrari v post-modernej ére, no nezaujal, a tak odišiel hľadať šťastie do USA. Zomrel pri leteckom nešťastí v Rocky Mountains.
Jonkheer Karel Pieter Antoni Jan Hubertus Godin de Beaufort, kratšie Carel de Beaufort, zbieral svoje prvé skúsenosti na zámku Maasbergen neďaleko Amersfoortu, keď si bez dovolenia požičiaval autá hostí svojich rodičov. Svet motoršportu si ho pamätá vďaka jasno oranžovému Porsche, s ktorým sa pokúsil kvalifikovať na VC Nemecka 1963. Nezvládol riadenie a zomrel necelých 24 hodín potom, čo narazil do bariéry v zákrute Bergwerk. Bol považovaný za posledného ozajstného amatéra.
Až Michael Schumacher poslal do zabudnutia Wolfganga Alexandera Alberta Eduarda Maximiliana Reichsgrafa Bergheho von Tripsa (Wolfgang von Trips), výzorom prirovnávanému k hercovi Robertovi Redfordovi. Do éry 7-násobného majstra sveta bol práve on najúspešnejším Nemcov v F1. Prvé roky kariéry si vyslúžil povesť crashmana – svoje prvé vystúpenie na závodnom okruhu v Monze ukončil haváriou ešte v tréningu, o dva roky na to si po zrážke s Harrym Schellom zlomil nohu a svoje nezdary korunoval sériou kolízií na VC Monaka 1959. Nasledujúcu sezónu akoby ho vymenili. Stal sa spoľahlivým jazdcom tímu Ferrari. Svoje prvé víťazstvo si pripísal v Zandvoorte v roku 1961, druhé pridal v Aintree v neľahkých premenlivých podmienkach, čím si upevnil vedenie v šampionáte. Po tom, čo pridal niekoľko druhých miest, mu na titul majstra sveta stačilo prísť do cieľa na 3. pozícii. Všetko sa vyvíjalo dobre – získal pole position – až do momentu štartu, ktorý sa mu nepodaril. Snažil sa získať stratené pozície, no v 2. kole sa zrazil s Lotusom Jima Clarcka. Náraz ho katapultoval až za bariéru, kde smrteľne zranil 14 divákov, pričom on sám zahynul. Z titulu s trpkou príchuťou sa radoval jeho tímový kolega Phil Hill.