Toaletné blues
Takmer okamžite som si uvedomila, že netuším, ako to Miš
naučím. Moja ideálna predstava bola taká, že dieťa niekomu
odovzdám a ten dotyčný mi ho
vráti odučené od plienok.
Takto presne to však nebolo.
Nakoniec však zvíťazil zdravý rozum a predsa len som sa do tejto náročnej výzvy pustila sama.
Začala som, keď mala Miš okolo roka a pol, v zime. Internet
je plný dobrých rád, na ktoré
prídete intuitívne aj bez neho,
takže sme si na nočníku čítali,
tabletovali, hrali sa, chodili pravidelne, chodili pred spaním,
po spaní a pred odchodom a po
príchode... Viete si predstaviť.
Neúspešne, samozrejme. Plienka bola plná, prípadne pančuchy mokré, keď som mala „hardcore“ náladu a plienku som jej
nedala vôbec.
Keď mi kamarátka rozprávala, ako svojho rovnako starého syna už keď bol bábätkom
dáva na záchod (nie šerbeľ, záchod!), aby sa vykakal, myslela
som si, že som nespôsobilá
mať deti. Ako to, akože, mám
vycíť, že už chce? Ja to vycítim akurát, keď už to tam je.
No fajn, spoliehala som sa na
leto. Ideme na chatu, tam bude
behať bez plienok. V tom čase
sme si zadovážili ďalšie šteniatko (myslím psa), a preto sa mi
začiatok toho leta spája najmä
s tým, ako som všade utierala
mláčky či už po dcére, alebo po
psovi.
Zrazu sa to však zlomilo. Mišutke to nejako docvaklo a začala
sa mesiac pred druhými narodeninami pýtať sama.
Prirodzene som sa nemohla
úplne tešiť, pretože na kakanie
stále chcela plienku ešte celú
nasledujúcu jeseň. Nikdy nezabudnem, ako vždy, keď dostala
plienku, išla sa zašiť za kreslo a
tam jej vyliezali oči.
Múdry internet hovorí, že ideálny čas na druhé dieťa je vtedy,
keď to prvé už nemá plienky.
U nás to vyšlo. Ale aby som sa
necítila príliš istá, že viem, do
čoho idem, tak teda druhé dieťa
boli dvojičky.
Napriek tomu, že som už mala
nejaké skúsenosti, musím potvrdiť, že čo dieťa, to
originál.
Keďže ani tentoraz sa nikto neponúkol, že deti odučí od plienok za mňa, zopakovala som
vzorec ako som na to išla prvýkrát. Medzi prvou a druhou
várkou je rozdiel tri roky a 6 týždňov, takže v to príslušné leto
boli naše „bábätivce“ o 6 týždňov mladšie ako Miš, keď začínala s toaletnou kultúrou.
Ivuška, dvojičková dcéra, to vyslovene odpozerala od staršej
sestry. Od malička za ňou v žiadnom prípade nemôže zaostávať.
príbeh
39
Keď sme jej vysvetlili, čo sa bude
diať, že plienka ide preč a odteraz bude chodiť na nočník, prichytila som ju, ako sleduje sestru, ktorá sedela na WC. Privreté
oči, naklonená hlava, rozmýšľala,
čo sa to tam deje.
Do týždňa vybavené, ostali jej
plienky iba na poobedný spánok a noc.
Tomáško bol iná kapitola. Nemôžem povedať, že by nerozumel tomu, čo od neho chceme.
To v žiadnom prípade. On skrátka nechcel. A nechcel
najbližších 9 mesiacov. Hlavu som si trieskala. Všetci sme
si hlavu trieskali. Vyskúšala
som všetko. Podobrotky, pozlotky, po prasknutí nervov a
znova dokola. Do škôlky chodil
s plienkou.
Nakoniec som sa vzdala. Hovorím si, tri roky ešte nemal, ak sa
to dovtedy nezlepší, začnem
to riešiť.
Aby teda nevyšiel z cviku, každé
ráno som sa ho pýtala, či si dá
slipky, alebo plienku. Mladý si
www.dvojickovo.sk