Nie je dvojča ako dvojča
Výchova dvojvaječných dvojčiat
Dvojvaječné dvojčatá sa podobajú ako ostatní súrodenci a
nemusia byť rovnakého pohlavia. Keď psychológovia hovoria
o úskaliach vo výchove dvojčiat, majú na mysli väčšinou
dvojčatá jednovaječné. U dvojvaječných odpadá problém
s vlastnou identitou. Ostatná
práca však mamičke zostáva –
oblečenie, široký kočík, všetko
robiť dvakrát...
No samotné dvojčatá aj napriek
tomu, že sa o nich často hovorí
„len“ ako o súrodencoch narodených v rovnaký deň, majú
dosť spoločného. Po prvé sa
vyvíjali v mamičkinej maternici
celých deväť mesiacov spoločne (dotýkali sa, cítili sa...) a po
druhé sú od narodenia stále
spolu, sú na seba zvyknuté viac
ako ostatní súrodenci. Často
bývajú od seba dosť závislé
aj dvojčatá – chlapec a dievča. Dievča máva v sebe už od
útleho veku onen „materinský“
ochranársky pud, ktorý často
pretrváva až do puberty, keď sa
úlohy zvyčajne vymenia.
Zdenka: Mám súrodencov dvojčatá, brata a sestru, ktorí sa narodili v roku 1948. Pokiaľ sa pamätám, na základnej škole mali
dvojčatá normálne školácke
problémy, ničím nevybočovali.
Nežalovali na seba, skôr sme sa
dozvedeli z ich školského života
menej ako viac. Problémy riešili
skôr spolu, a tak navonok vyšlo
len to, keď vyparatili niečo obe
deti a učiteľka sa sťažovala, alebo žalovali spolužiaci, ale bolo
toho poskromne. Chlapec bol
ľavák a dievča praváčka. Aj keď
sme chlapca doma nechali písať
ľavou, tlak školy bol taký silný, že
sa precvičil (sám) na pravú ruku,
ale aj s ľavou bol šikovný, takže
môže množstvo vecí robiť „obojručne“. Od roku 1950 do roku
1960 bol náš otec väznený ako
politický väzeň, a tak okrem toho,
že sme vyrastali bez otca, len
v starostlivosti
matky, dedka
a babky a niekoľkých veľmi
obetavých tiet,
mali sme všetci
veľmi sťažený
a komplikovaný prístup na
druhý stupeň
škôl. Dvojčatá
boli z nás najmladšie (sme
štyria súrodenci – 1940, 1942
a 1948). Najhoršie prenasledovanie síce už
pominulo, ale aj tak sa na gymnázium dostali až po intervenciách všetkých možných a nemožných známych a príbuzných.
Chlapec sa musel prihlásiť na
trvalý pobyt u jednej z obetavých
tiet a dievča zasa inde, takže došlo k tomu, že každý navštevoval inú školu. Sestra vyštudovala gymnázium (dvanásťročné)
v Karlíne a brat na Pankráci.
A tu došlo k tomu, že tá živá,
úžasne spoločenská a vo dvojici
dvojčiat vždy dominantná sestra
sa v Karlíne spoločensky príliš neuchytila, aj keď si myslím, že spoločensky jej nič nechýbalo. Zato
mlčanlivý a takmer nehovoriaci
a nepriebojný brat, ktorý vyzeral,
že bude bez sestry úplne nemožný, sa stal uznávaným a obľúbeným členom partie spolužiakov.
Brat do tej partie onedlho dotiahol aj sestru, a tak spoločensky
máme dvojčatá
21
spolu obe dvojčatá fungovali
ďalej, aj keď študovali na rôznych
školách.
Áčko a béčko
Zaujímavé určite je, že väčšina
dvojčiat (či už ide o jednovaječné, alebo dvojvaječné) si je
„podobná“ podľa toho, či sa
narodili ako A (prvé) alebo B
(druhé). „Áčka“ bývajú silnejšie,
priebojnejšie, vyrovnanejšie,
dominantnejšie, skrátka vodcovské typy daného páru, zatiaľ čo „béčka“ bývajú slabšie (aj
zdravotne), závislejšie a v páre
prispôsobivejšie, nechajú sa
viesť svojím dvojčaťom.
Ako z vyššie uvedeného vidieť,
nie je výchova dvojčiat – či už
jednovaječných, alebo dvojvaječných – jednoduchá a ponúka rodičom množstvo radostí
aj starostí „na druhú“. Nie každý sa môže pochváliť tým, že
je rodičom dvojčiat, a tak sa aj
strasti s ich výchovou pokúste
brať s nadhľadom. Verte, že keď
vaše ratolesti vyletia z rodinného hniezda, budete na všetky
trampoty s ich výchovou s láskou a humorom spomínať.
www.dvojickovo.sk