dvojčatá v zahraničí
ďalší dvaja zamestnanci nemocnice a mne bolo jasné, že asi nie
sme na dennom poriadku. Niečo
si hovorili, počula som, ako volal s
niekým (s mojou pôrodnou lekárkou), a potom sa otočil ku mne a
povedal:
„Tak ideme ďalej!“
Mne to nejak nezaplo... „Ako ďalej? Idem domov, je to okej?“
„Idete rodiť, skôr ako praskne plodová voda a nastali by komplikácie.“
Spustila som plač...
Jediné, čo mi vyšlo z úst, bolo:
„Chcem, aby prišiel môj muž!“
Bola som veľmi nešťastná z toho,
že ešte nebol ich čas a museli
von... Bolo mi ľúto, že Michalko
nemá ani 2 kg. Mala som strach,
ako to dopadne, mala som strach,
čo príde, všetko malo byť zrazu
skutočnosť a ja som sa naozaj začala báť, čo bude, ako bude, či to
zvládnem, či budem dobrá mamina, či budú zdraví atď.
Moja doktorka bola o chvíľu pri
mne (aj bez obálky prišla z domu,
4/2015
aby pomohla na svet mojim drobuliatkam, čo tu nie je bežné). Prišiel aj môj drahý... Plakala som...
Napichli mi medzi stavce od pol
tela znecitlivenie. Vedela som, že
bežná sekcia dvojičiek trvá cca
30 minút, no mne znecitlivenie
zabralo len na ľavú polovicu. Museli pridať do cievky. Bolo treba
čakať, kým zapôsobí. Začala som
sa triasť z tej chémie, necítila som
sa dobre. Doktorka ma jemne pichala, či ešte cítim pravú stranu,
no ja som už bola tak zostresovaná a vyplašená, že som naozaj
nevedela, koľko treba cítiť a koľko
nie, tak zarezala a ja som to cítila teda poriadne! Cítila som sa,
akoby som zomierala a myslela
som len na to, ako bude musieť
byť môj drahý sám na dvojičky.
Rýchlo mi dali masku a ja si už nič
nepamätám.
Po pôrode
Prebrala som sa, neviem koľko
času prešlo, no okolo bolo ticho.
TICHO! Tak veľmi som sa naplašila! Jediné, čo
zo mňa vyletelo, bol výkrik:
„Kde sú????“
Vtom
prišla
ku mne milá
sestrička, pohladila ma a
ubezpečila,
že drobci sú
v poriadku, že
ich zobrali do
druhej
izby,
kým prídem
k sebe. Dali mi
kyslík a ja som
od napätia vidieť moje deti
ani nevedela, na čo skôr
myslieť!
Konečne ma
začali presúvať
na moju izbu.
Pri
východe
pôrodníckej
jednotky čakala moja pria-
teľka s mužom, môj drahý bol na
ceste ku mne, musel ísť pre výbavičku. Do 10 minút bol aj on pri
mne a ja som čakala, kedy prinesú
tie dva kúsky, ktoré sa vyvíjali pod
mojím srdcom, a vrástli do môjho
srdca tak veľmi, až to bolelo!
Sakis (môj drahý) mi povedal, že
Michalka si nechajú v inkubátore, lebo je malinký. Samozrejme,
ja som si hneď predstavila, že mi
zatajuje niečo zlé a hneď bol plač
a nárek na svete. Prišla moja doktorka a ubezpečila ma, že Michalko je v poriadku, len naozaj nemá
váhu, a už mi niesli Alexandríka...
Moji chlapci
Prvýkrát pojať svoje dieťa...
Prvýkrát vziať do náručia tú plazmu, ktorej srdiečko bilo pod mojím...
Pozerala som sa na neho ako na
zázrak a ďakovala Bohu, že mi ich
dal. A opäť som plakala, lebo Michalko nebol s nami...
Alexandrík bol taký drobunký,
ani sa prisať nevedel. Držala som
ho na mojej hrudi, ponúkala mu
mliečko, no síl nemal. Doniesli mi
v striekačke UM, detská im prepísala popri dojčení aj dokrmovanie UM, aby nabrali váhu.
Mala som v rukách Alexandríka,
no necítila som sa úplná, chýbal
Michalko, chcela som ho vidieť,
no nedokázala som chodiť, musela som počkať, kým urobím
prvé kroky...
Tú noc sme nespali. Nedalo sa. To,
že sú na svete bolo slnejšie ako
spánok... Nevzdávala som sa a prikladala stále a stále Alexandríka,
aby sa napil mliečka odo mňa, no
on spinkal, bolo ho treba budiť,
bol malinký...
Takto prešla noc a ráno sme oznámili najbližším, že prišli na svet
Alexandrík v noci o 22.24 hod. s
mierami 47 cm, váhou 2 315 g a
Michalko o minútu neskôr s mierami 42 cm a váhou 1 825 g. Sme
zdraví a v poriadku – všetci...
Pokračovanie v ďalšom čísle časopisu Dvojičkovo...
65