Nie každý deň je sviatok..., alebo keď je napokon všetko inak
Začalo sa to zhodením plechu
s koláčom na zem (ako inak,
mojou vinou, deti ešte na kuchynský pult nedorástli, zbytočne sa budem vyhovárať).
Hádaj, hádaj, dievča zlaté, na
ktorúže stranu padol? Zákon
schválnosti sa mi vyškieral do
očí rovno v praxi! Okrem toho,
že koláč bol naozaj vydarený,
ľahučký, plný ovocia, prišlo mi
ľúto, ako som sa náhlila, aby
popri starostlivosti o naše dvojčatá vôbec vznikol, ako som ho
rýchlo pomedzi varenie a prebaľovanie detí stíhala, aby som
urobila radosť.
Moja honba za čerstvým domácim potešením sa nakoniec
skončila ako mega-maxi-echtsuper-hyper bonus pre našich
chlpáčov na dvore. „No čo, stávajú sa aj horšie veci, “ snažila
som upokojiť svoj, asi tak do
trištvrte tela, vystúpený adrenalín.
Vzápätí volám Huga (náš
najmenší „kabelkový“ –
s privilégiom deliť sa o ľudské obydlie) dnu. Dosť bolo
„samovenčenia sa“ na dvore.
Lenže ako zmývam laby, tak
zmývam, zvyšok stále špinavý,
poďho neplánovane šampónom (robota navyše, a to sa
dnes vôbec nenudím). „Dobre,
dobre, čo sa hneď rozčuľuješ?!“
haltovala som svoje neuróny.
„Však z teba neubudne!“
Konečne sa dostávam k umývaniu riadu, keď tu počujem
z haly dávivé zvuky nášho chlpatého spoločníka. Na jednej
strane nadšená, že je natoľko
inteligentný a utekal sa vyklopiť ku vchodovým dverám
(česť manželovmu výcviku),
na strane druhej „zotieračky“
takýchto nehôd patria u nás
výlučne drahému, keďže ja
mám tendenciu... pridať.
Nadišiel čas kŕmenia detí – ten
čas príkrmov. Ešte len prvé
dni, skúška na mojich kolenách, toho času bez detských
stoličiek.
Čerstvo
mixované pyré je pripravené a „farebná vojna“ sa môže
začať. S tuhou stravou bojujeme zásadne v kuchyni, pretože obývačka je to posledné
miesto, kde chcem zoškrabávať uschnuté „výfľusky“ našich
drobcov. Lenže poznáte to –
juniorov zaujíma všetko vpravo, vľavo – ešte to tak, venovať
sa sústu, veď v kuchyni sú tak
málo (prikrmujeme ešte len
krátko), terén ešte neprebádaný. Pokračujeme prštekmi
príbeh
49
namočenými v miskách, pyré
si schovávame za krk, akoby sme sa báli, že mama nám
nedá jesť najbližšie dva týždne. Silou-mocou túžime uchopiť lyžičku, a čo je úplne super,
zistili sme, že keď sa fúkne do
tej krásnej farebnej zmesi, ona
letííí... nevedno kam!
Maminka prosí, prihovára sa,
infantilné zvuky vydáva, a keď
sa už pristiháva spotená ako
myš, skúša
niečo
nové a snáď po prvýkrát na
tú číru bezbrannosť zvyšuje
hlas. Mama nezvládla – vírilo
mi hlavou a strašne som sa za
to hanbila. Posadím si dieťa
zoči-voči, už naozaj neviem,
ako ďalej, ako sa čo najlepšie
trafiť do tej nevďačnej pusinky.
Čo dostávam? Úsmev... krásny... naozaj krásny. Môj pohľad
zmäkne – bože, veď je to nevinné stvorenie, učí sa. Vyobjímala som ten drobný uzlíček,
www.dvojickovo.sk