príbeh
Deň sa mi začína už o pol piatej. Vlastne „až“, môj najmladší (rok aj trištvrte) prespal bez prestávky celú noc,
ale nad ránom si spomenul na mlieko a autíčko, ktoré
držal pri zaspávaní. Oboch sa hlasito dožaduje, tak sa rozospatá vlečiem ohriať mliečko a uložiť ho znova spať.
Keďže som sa medzitým aj tak prebrala, varím si čaj a
zapínam počítač. S úderom šiestej hodiny, asi ich budí
budík od susedov, vstávajú aj dvojičky (o rok staršie
od bračeka) a dožadujú sa mojej prítomnosti a rozprávok v telke. Púšťam im Shreka a odchádzam zložiť
bielizeň. Pol hodinu je pokoj, o
pol
siedmej sa prebudí aj najmladší a moja misia čoby „nočníkového otroka“ sa môže začať.
„Nočníkujú“ všetci traja, na
veľký záchod ešte sami
nechodia, lebo sa ho boja,
takže nočníky majú čestné
miesto v našej obývačke –
miestnosti, kde sa najviac
zdržujú.
Začínam pripravovať raňajky – jedno dvojča sa
dožaduje chleba vo vajíčku a čaju. Druhé dvojča odmieta čaj a pýta si
džús. Ako každý deň
ho presviedčam o čaji
s argumentom, že
v škôlke (ak sa tam
raz dostane pri súčasnom pretlaku detí)
mu džús robiť nebudú, iba čaj. Trochu
odpije z čaju a pýta si opäť džús. Aspoň že najmladší je
vďačný stravník.
Zato od rána dupká pri skrini, kričí a ukazuje na kľúče zavesené v skrini. Keďže včera dôkladne „zašil“
kľúče od auta pod gauč a hľadala som ich pol dňa,
dnes mu ich odmietam dať na hranie. Následné hodinové vrešťanie ma necháva na pochybách, či na
ne tak rýchlo zabudne.
Prinášam malým prvé raňajky – vytúžená chvíľa pokoja. Každý má svoj tanierik a pokojne jedia. Bytom
sa mihne môj muž, snaží sa prebrať a ísť do práce.
Dávam variť obed na dnešný deň a začínam žehliť.
Je december, vonku riadna zima, takže von pôjdeme okolo deviatej. Premýšľam, čo všetko mám na
vonka nachystať, chcem zobrať malých na tvorivé
dielne, tak musím počítať aj s teplým oblečením
3/2015
na von, keďže pôjdeme pešo, aj s oblečením, ktoré
budú mať vo vnútri.
Trištvrte na osem – najmladšiemu po hodinovom
neustávajúcom reve dávam rezervné kľúčiky, ktoré
nepoužívame. Užívam si pár minút pokoja. Keďže
prestal vrešťať najmladší, začalo plakať jedno dvojča, slzy ako hrachy, pretože sa chce hrať s tabletom,
ktorý dostal tato na narodeniny.
Pripravujem malým ovocie na štýl detskej výživy.
Jedia každý zo svojho tanierika, trénujú
sami lyžičkou. Ide im to celkom dobre,
ibaže sa im
samým nechce. Stále sa dožadujú mojej asistencie.
Kuchyňa je uprataná, obed pripravený. O trištvrte na
deväť obliekam deti. Potrvá to aspoň dvadsať minút,
postupne ich dávam pred vchodové dvere k výťahu, aby ma tam čakali. Keď sú už raz oblečené, je im
v byte teplo. Počujem, ako sa vonku veselo smejú a
ich hlasy sa vzďaľujú. Bývame teraz v malom paneláku, asi išli dolu pozrieť si vianočný stromček. Pred pár
dňami z neho postrhávali gule a pošliapali po nich.
Kým som za nimi prišla (obliekam sa ako posledná),
mohla som ísť rovno domov po metlu a pozametať
črepy. Na stromček sme zavesili nové gule, ešte musím nájsť suseda, ktorý stromček pripravil a ospra-
55