zdravie
Do nemocnice sme sa dostali, keď mali naši chlapci
deväť mesiacov kvôli zápalu priedušiek.
Do príjmovej ambulancie sme sa dostali až poobede o druhej, ale čakali sme tam hodinu, a keďže sa
im ordinačné hodiny končili o tretej, už sme sa na
rad nedostali, vypísali nám len papier na röntgen
a išli sme rovno na oddelenie, kde sme mali ležať.
Šťastie bolo, že sme mali so sebou kočík – golfáč,
bez neho by som bola v nemocnici stratená. Pomáhal mi pri uspávaní, keď som ich potrebovala niekam položiť, kým som niečo robila, alebo kým som
jedného napríklad prebaľovala, alebo ich nakŕmila...
Prvý deň v nemocnici bol príšerný. Chlapci mi
strašne plakali, bola som na nich za celý pobyt
v nemocnici sama. Je hrozné keď sa dostanete s takým malým dieťaťom do nemocnice, máte čo robiť
s jedným, nieto ešte s dvoma. Personál bol fajn, ses-
„Zážitky“
z nemocnice
vovať a ešte horšie ich držať a zabávať, aby to vydržali.
Tak som im vždy spievala, to ich vždy trochu upokojilo
a lepšie to znášali. Trvalo dlho, kým som nainhalovala najskôr jedného, potom druhého, potom rýchlo
dať im jesť, ja som sa zvyčajne dostala k raňajkám až
o desiatej, keď som ich uložila na doobedný spánok.
Asi na tretí deň, čo sme boli v nemocnici a chlapci už
dýchali čisto, mi chlapci chytili nejakú virózu. Ako som
sa neskôr dozvedela, mali ju všetky deti na oddelení,
mňa to tiež neobišlo. Isto si viete predstaviť, aké je to
ťažké, keď je mamičke zle a musí sa starať o dve ani nie
ročné deti.
A tak sa začal približne dvojdňový kolotoč, na ktorý
som bola, ako inak, úplne sama. Ja som už naozaj
nevládala. Celý deň som nerobila nič iné len prebaľovala, prezliekala a prala