58
Tu je Marienka a tu Anička
ma domov. Išla som odtiaľ
tanečným krokom. Doma to
bolo psycho – ja stále väčšie
bruško, ako-tak vyrovnaná so
všetkým... Priznám sa, že to
bolo naozaj hrozné obdobie –
nosiť malého na rukách a ešte
brucho pred sebou. Objavoval svet, všade lozil, lietal, no
nenechal ma trošku posedieť.
A to som mala lekárom naordinovaný domáci pokoj. Keby
vedel, čo všetko robím doma,
asi by to neprežil. Tak som sa
dostala do 34. týždňa, a to ma
radšej prijali na kliniku, nech
som pod dohľadom. V pohode som ešte chodila a ako-tak
vládala.
Hneď v prvú noc sa o 1.00 hod.
objavila v izbe sestrička ako
Dvojičkovo • 2/2016
som si myslela, že už rodím.
Tak si ma pekne pripravili na
cisársky rez. Triasla som sa od
strachu, ako to dopadne, ale
dopadlo to úžasne. Keď doktor vyberal bábätká z bruška
vyhlásil, že aké pekné detičky... Rozplakala som sa, nedala by som ich za nič na svete,
som rada, že som si toto vytrpela kvôli mojim bábikám.
Jednoznačne to stálo za to!!!
Deň pred pôrodom som sa šla Detičky sa nám narodili
osprchovať a šmykla som sa takmer do roka a do dňa.
v sprche, a možno aj to bol dôvod na spustenie pôrodu. Na
druhý deň, keď som už spala,
okolo 23.00 hod. mi odtiekla
plodová voda. Prišiel pán doktor „automechanik“ bez citu a
prestrihol steh na krčku – to
z hororu – s ih lou nado mnou,
že mi musí pichnúť injekciu
na dozretie pľúc detičiek. Tú
ženskú som dlho preklínala.
Jednak som sa jej zľakla, a po
druhé to riadne štípalo. Veľmi mi chýbal manžel a malý,
chodili za mnou často, volali
sme si stále, no veľmi mi bolo
smutno. To som už bola dva
týždne v nemocnici.