príbehy
Taký jeden
čajný“ deň
„oby
Autor: Janette Števáková, Foto: autor
s dvojčatami
Mnohí viacdetní rodičia s obľubou nazývajú svoje ratolesti „demolačnou čatou“. Dnes
som však v našej domácnosti hotovou pohromou práve ja, tehuľa, čakajúca tretí vytúžený prírastok do našej rodiny. Ráno, cestou na toaletu, som narazila do kvetináča a
vysypala si kopec hliny na zem. Kvietku sa
našťastie nič nestalo, zato ja som bola donútená k neplánovanej rozcvičke so zmetákom v ruke. Nasledovali spoločné nedeľné
raňajky. Deti pri nás, vo svojich stoličkách,
hrali sa s plastovými pohárikmi. Pri mojej
snahe zachytiť jeden padajúci, zrazila som
si šálku s kávou na zem – od môjho obľúbeného ranného moku boli Miškove dupačky
(našťastie káva nebola horúca), podlaha,
stôl a ešte aj pes. „Hm... a to je len ráno,“ pomyslela som si.
bili bazén z vody v psej miske. Dcérka sa v nej rovno
kolienkom okúpala, obaja sa v nej neúnavne čľapotali rúčkami. Či sa voda dostala aj do úst – v prospech
zachovania svojho duševného zdravia ani neskúmam.
Takže som okrem „rannej“ kuchyne, zmývala aj podlahu v chodbe. Drobci obaja mokrí, tatino, samozrejme,
ani netušil, akú zábavku si našli. Päť minút, šlo len o päť
minút dohľadu nad deťmi.
Trest ho však neminul, dostal rozkaz, aby deti prezliekol. „Rovno ich aj prebalím,“ oznámil mi medovo,
aby čo najrýchlejšie eliminoval stupeň môjho hnevu.
Lenže u Miška naďabil na „bobky“ menšie ako malé –
až dva kusy, neviem, či mali priemer 5 mm! Aj napriek
tomu odskočil od prebaľovacieho pultu, akoby tam
bola dvojkilová nutela. Dokončiť som musela ja.
Od rána sa pre toto všetko navzájom doťahujeme,
obviňujeme..., zatiaľ nás však humor neopúšťa a po
výdatnom spánku drobcov sme sa vychystali von.
Dopriali sme si krásnu prechádzku s deťúrencami
svorne sediacimi v kočíku (iné im ani neostávalo, keďže boli paralyzovaní hrubým hrejivým oblečením,
utesnení vo fusakoch). Míňali sme kroky a rozprávali sa tak ako kedysi – o všetkom, čo hýbe aktuálnym
svetom. No nejaký rozdiel s našou minulosťou tam aj
tak bol, vo vzduchu visela pečať šťastnej rodinky.
Pár hodín nato som zverila manželovi oboch špuntov,
len na chvíľku, kým urobím čajík k príkrmu. Manžel akceptoval svoju veľkú úlohu, čo mi aj nahlas potvrdil.
Deti sa tmolili okolo neho v obývačke a ja som odchádzala spokojná 1o