zdravie
Ďalšia mamička dvojčiat o tomto zákroku hovorí:
„Hneď ako som sa dozvedela o možnosti abdominoplastiky, vedela som, že na ňu pôjdem, lebo brucho po
dvoch cisárskych a dvojičkách bolo strašné. Schudla
som pár kíl a koža len prevísala. Mala som diastázu
brušných svalov, čo je častý jav pri viacpočetných tehotenstvách. Veľa žien to podceňuje, ale je to dosť
nebezpečné, kebyže v tej „diere“ ostane zacviknuté
črevo. Ja osobne som mala diastázu cca 15 cm dlhú
a 7 – 8 cm širokú. Čiže dosť veľa.
Operácia trvala asi tri hodiny a ja som sa prebrala asi
po štyroch hodinách. Ten prvý deň bol dosť náročný.
Hrdlo po hadici
som mala
podráždené, kašľať sa nedalo, keďže brucho
bolo rozpárané. Ale vydržala som to. Aj keď hneď prvý
deň som si povedala, že keby som vedela, čo ma čaká,
tak určite na to nejdem. Veľa mamičiek to pripisuje bolesti po cisárskom (niektoré dokonca písali, že je to menej ako po cisárskom), ale pre mňa teda po cisárskom
to bolo menej náročné (alebo tým, že boli povinnosti
okolo detí, som tú bolesť tak nevnímala). Ja som ostala ležať bez postavenia sa štyri dni, postavili ma až
na piaty deň, dovtedy som ležala v špeciálnej polohe –
nohy vyvýšené, aby sa tá rana vôbec nenamáhala. To
bolo tiež dosť náročné, už som nevedela, ako sa uložiť. Na tretí deň mi povedali, že sa môžem mierne dať
2/2015
aj na bok. V nemocnici som bola nakoniec osem dní.
Možno by som išla o deň, dva skôr domov, ale keď ma
postavili na nohy, tak som im tam takmer skolabovala
(tak to nazvala sestrička, pritom mne sa len zatočila
riadne hlava, ale komu by sa netočila, keby päť dní ležal a dokopy nič nejedol). Ja som za to neplatila nič,
akurát len za kompresnú bielizeň po zákroku, všetko
ostatné mi hradila poisťovňa. Ale nie každá, ktorá to
potrebuje, má takúto možnosť, pritom podľa mňa
by to malo byť automatické. Po zákroku som nosila ešte sedem týždňov sťahujúci pás, čo bolo síce
otravné, ale veľmi to pomáhalo na tie svaly, aby sa
nenamáhali. Doma pri chalanoch som normálne
fungovala hneď od prvého dňa
ako som prišla,
hoci, ako ja tomu
hovorím, bolo to
v takom núdzovom
režime. Naozaj som
robila len to najnutnejšie. Ale zvládala
som aj prechádzky
s nimi, akurát dvíhať na ruky som ich
nemohla. To som sa
odhodlala až tak po
piatich týždňoch. Dá
sa povedať, že tie prvé
tri týždne boli také najnáročnejšie. Vtedy ma
naozaj bolel každý
prudší pohyb. Potom to
už postupne ustupovalo. Po piatich týždňoch
mi už chirurg povedal,
že sa môžem ísť bicyklo- vať, tak som pomaličky
skúšala. Po ôsmich týždňoch som sa už bez problémov korčuľovala. Som už skoro dva roky po zákroku a jazva je krásne zahojená, skoro ju nevidno.
Ja našťastie nemám kolmý rez, len čisto bikinový a
ten je schovaný v spodnej bielizni. Čiže kto nevie,
že som takúto operáciu podstúpila, vôbec si to nevšimne. S odstupom času môžem poznamenať, že
to naozaj neľutujem a bol to ten správny krok. Moje
sebavedomie je na vyššej úrovni, nevyzerám stále
ako tehotná. Môžem si dať aj obtiahnutejšie tričko
a vyzerá to celkom fajn.“
57