pomoc deťom
Krehký chlapček (v tom čase asi trojročný) sa často roztomilo vyznával zo svojej lásky ku Kimke. Štebotal „českoslovenčinou“: „Mám ji rád, tu Kiminku.“
V prvých týždňoch nemal o priamy kontakt so psíkom veľký záujem, jeho otec ho však príjemnou formou presviedčal, že psík je kamarát, aby ho pohladil.
Neskôr si s Kimi dobre rozumel a najmä sa s ňou veľmi
rád fotografoval. Dokonca jej aj z ručičky začal podávať
odmenky. Trošku mu prekážali Kimkine slinky, a preto
musel mať vždy poruke čistý uterák. Sám seba zvykol
presviedčať, keď bola Kimkina prítomnosť trochu viac
„slintavá“, ako mu bolo milé:„Je mi to príjemné...“ a poutieral si rúčky.
Výrazne sa jeho vzťah voči Kimi v pozitívnom zmysle
slova posunul, keď sme sa raz pri jeho a našom príchode do centra stretli na ulici. Prekvapene zareagoval:„A ja
som si myslel, že tá Kimi je len v telocvični.“ Odrazu zistil,
že je to normálne zvieratko a nie iba „inventár“ centra.
S Tominkom sme využívali najmä činnosti, ktoré rozvíjajú jeho jemnú motoriku, pretože má atrofiu svalov.
TOMINKO
48
Psíka česal, počítali sme spolu pazúriky a vankúšiky na
labkách, poťahovali sme jemne psíka za ušká, či hladkali jeho teplučký kožúšok. Rád si tiež urobil zo psíka
„vankúšik“, ležal na ňom a počúval tlkot srdiečka, alebo
si cez Kimi prevesil nožičky a tak si ich prehrieval.
Kimi sa stala Tominkovou štvornohou kamarátkou.
www.dvojickovo.sk