Dvojičkovo 2/2015 | Page 48

pomoc deťom Krehký chlapček (v tom čase asi trojročný) sa často roztomilo vyznával zo svojej lásky ku Kimke. Štebotal „českoslovenčinou“: „Mám ji rád, tu Kiminku.“ V prvých týždňoch nemal o priamy kontakt so psíkom veľký záujem, jeho otec ho však príjemnou formou presviedčal, že psík je kamarát, aby ho pohladil. Neskôr si s Kimi dobre rozumel a najmä sa s ňou veľmi rád fotografoval. Dokonca jej aj z ručičky začal podávať odmenky. Trošku mu prekážali Kimkine slinky, a preto musel mať vždy poruke čistý uterák. Sám seba zvykol presviedčať, keď bola Kimkina prítomnosť trochu viac „slintavá“, ako mu bolo milé:„Je mi to príjemné...“ a poutieral si rúčky. Výrazne sa jeho vzťah voči Kimi v pozitívnom zmysle slova posunul, keď sme sa raz pri jeho a našom príchode do centra stretli na ulici. Prekvapene zareagoval:„A ja som si myslel, že tá Kimi je len v telocvični.“ Odrazu zistil, že je to normálne zvieratko a nie iba „inventár“ centra. S Tominkom sme využívali najmä činnosti, ktoré rozvíjajú jeho jemnú motoriku, pretože má atrofiu svalov. TOMINKO 48 Psíka česal, počítali sme spolu pazúriky a vankúšiky na labkách, poťahovali sme jemne psíka za ušká, či hladkali jeho teplučký kožúšok. Rád si tiež urobil zo psíka „vankúšik“, ležal na ňom a počúval tlkot srdiečka, alebo si cez Kimi prevesil nožičky a tak si ich prehrieval. Kimi sa stala Tominkovou štvornohou kamarátkou. www.dvojickovo.sk