trojčatá
stratené, veľmi ste žialili a preto vám ich pán Boh doprial až tri.“ Po obede prišli za mnou všetci lekári z gynekologického oddelenia, prišli ma povzbudiť, boli zlatí.
Nemocnica s poliklinikou – gynekologické oddelenie na 4. poschodí sa stala na tri dlhé mesiace mojím
druhým domovom. Oslávila som tu narodeniny, všetky ostávajúce sviatky v roku, našla som si veľa priateliek – odrodila a odvzdychala množstvo krásnych
detičiek a s pomaly rastúcim bruškom som si opatrovala tie svoje tri poklady. Návštevné hodiny boli pre
mňa spásou, každý deň za mnou chodili moja mamina a manžel, potom sa striedala ostatná
rodina, muža púšťali aj po návštevných hodinách. Každý pondelok
boli poradne, potom vizita a
stále dokola, aby som z toho
úplne nescvokla, vyprosíkala som primára, aby
ma pustil domov aspoň
na Vianoce. Nakoniec to
povolil a oznámil mi, že
už nastúpim na hospitalizáciu do Banskej Bystrice. To som bola v 24. t. t.
V Banskej Bystrici mi lekár položil pár otázok: „Ste
po umelom oplodnení? Koľko vajíčok vám vkladali? Ste po
IVF?“ A ja na to, že: „Prosím? Nechápem, nie, ja som otehotnela úplne prirodzene.“ Pozrel na mňa, chvíľu bol ticho a potom
povedal: „Tak vy ste tu pre nás rarita.“ Potom mi urobil sono a oznámil mi aj pohlavie detičiek – krúžil
sondou po mojom už pekne zaguľatenom brušku,
na ktorom sa už začali objavovať aj malé kopčeky a
sestričke, ktorá všetko zapisovala, kričal: „A – dievka, B – dievka, C – dievka.“ Moje detičky v nemocnici označili ako plod A, plod B a plod C. Presnejšie
trojvaječné plody, každý vo svojom vlastnom obale
s vlastnou plodovou vodou. Správa, že čakám tri
dievčatká ma nesmierne dojala. Taktiež aj môjho
muža a ostatných v rodine, všetci ma veľmi psychicky podporovali.
No a začalo sa všetko nanovo – každé ráno meranie
krvného tlaku, vyšetrenie moču, každý týždeň sono
vyšetrenie, meranie prietokov, sledovanie vývinu
detičiek v maternici, počúvanie srdiečok, kontrola
množstva plodovej vody atď...
2/2015
V 25. t. t. mi lekár po vizite vložil do krčka maternice
zábranu, tzv. pesar, ktorá mala zabrániť skracovaniu
krčka maternice v dôsledku tlaku maternice, aby nedošlo k predčasnému pôrodu. Pretože každú vizitu
som nepočula nič iné, len: „Pani, musíte vydržať aspoň
do 30. t. t., len vtedy vaše detičky prežijú, ak by sa pôrod
rozbehol skôr, nemusí sa to dobre skončiť.“
A vydržali sme do 33. + 4 t. t. Ale ja som už asi týždeň
cítila, že už to príde, bruško už bolo obrovské, začali sa mi aj kožné prejavy, nepríjemné, svrbivé – tlak
už bol dlhodobejšie vyšší, nohy – chodidlá a členky
opuchnuté, nemohla som ich už nasunúť
ani do papúč. Nemohla som ležať
ani na chrbte – už sa mi zle dýchalo, ani na boku, všetko mi
zase tŕplo, no proste už na
nevydržanie. Dievčatká sa
narodili dňa 24. 3. 2009
tesne po polnoci – teda
presne z 23. 3. na 24. 3.
2009. Deň 23. 3. bol utorok, mala som ešte návštevu – manžela a moju
maminku, všetko bolo
v poriadku – večer som
ležala ešte aj na sesterskej
izbe, kde mi počúvali ozvy
mojich bábik. Celý večer prebehol ako vždy – o 22.00 hod.
som sa uložila spať a myslím, že bolo
krátko po jedenástej, keď som sa chcela
na posteli pretočiť a vtedy sa to stalo – len rup, a
už som tlačila zvonček a volala sestričku, že niečo
zo mňa strašne tečie, no sama som nemala odvahu
pozrieť pod perinu. Sestrička len s úsmevom skonštatovala, že odtiekla plodová voda, ide sa na sálu
rodiť. A plodová voda zo mňa tiekla prúdom – strašný pocit – nepoznaný. Bol to pre mňa dosť veľký šok,
šok, šok – volala som rýchlo manželovi domov, nech
sa zobudí a nech sa sem ponáhľa, že idem už rodiť.
Šok aj pre neho, druhý telefonát smeroval k mojej
mamine. Tým, že som išla rodiť cisárskym rezom, a
to znamenalo, že som hneď nemohla byť s mojimi
dievčatkami – priala som si, aby mi ich manžel hneď
po narodení nahral na kameru. Personál bol ústretový a povolili nám to. No ešte predtým sa začal chystať na pôrodnej sále pôrod našich trojičiek. Sestrička, ktorá vypisovala nejaké dokumenty, chcela odo
mňa všetky kombinácie mien – 3x dievčenské, 3x
25