Ďalšie dieťa po dvojčatách?
Kedy ďalšie
bábätko
Gro debát o ďalšom dieťati začalo prebiehať cca rok pred tým,
ako som mala nastúpiť do práce.
Bolo to z praktických dôvodov,
keďže sme na naše dvojičky čakali dlhšie, tak sme uvažovali, že
ktovie kedy zas otehotniem, radšej teda začať skôr, kým som ešte
na materskej. Nikto z nás vtedy
veru netušil, že sa zo mňa stane
superplodná žena (podľa lekárov
nemožná prirodzene otehotnieť)
a že trojka sa podarí na prvý šup...
Ja som to vedela hneď, neviem,
či som to ďalšie dieťa tak chcela, alebo materstvom sa mi tak
vycibrili zmysly, že skrátka hneď
som vedela, že som tehotná. Môj
muž iba neveriacky krútil hlavou,
dohováral mi nech sa zbytočne
na to neupnem, a potom budem sklamaná. Ale ja som sa len
usmiala a vždy som mu povedala: „Určite som tehotná, uvidíš...“
A tak sa aj stalo, meškalo mi jeden deň a už som potajomky
utekala kúpiť si tehotenský test.
Na tretí deň som si ho urobila a
tam dve čiary ako hrom. Ani pri
dvojičkách po týždni meškania
som také nemala. Pocity neopísateľné, vyhrať milión taký pocit
veru nenahradí, aj keď milión
som ešte teda nevyhrala, takže
asi blbé prirovnanie... nevadí. No
jednoducho paráda. Keď som ho
ukázala mužovi, začal sa smiať a
že tú krištáľovú guľu môžem použiť aj na iné predpovede ako na
predpovede o tehotenstve.
Tak sa začal kolotoč vyšetrení a
prehliadok. Rodine a známym
sme to oznámili až po 12. t. t.
Pohľady a komentáre boli veru
rôzne. Deväťdesiat percent ľudí
malo na začiatku vypleštené oči
s komentárom, či sa nám šmyklo.
Ja som si to užívala a najmä sa
zabávala na tom, keď som im
obratom povedala, že teda ešte
nevieme, či to opäť nebudú dvojičky... To ste mali vidieť tie tváre... strašná sranda! Paradoxne
najviac hlúpych komentárov a
pripomienok mali ľudia, ktorí sa
absolútne nepodieľali materiálne alebo finančne pri výchove
dvojičiek, takže som od nich absolútne nečakala ani pomoc pri
treťom dieťati. Neviem, ale niektorí ľudia majú strašnú potrebu
vyjadriť svoj názor a myslieť si, že
ten ich názor je najlepší a hlavne
pre vás najlepší... čo už... Nechala
som ich v tom, nech si to myslia
a s úsmevom na tvári som jednoducho odpochodovala s vyčnievajúcim bruškom.
Zmeny a sťahovanie
Počas tehotenstva sme teda
začali riešiť zopár technických
problémov. Keď som otehotnela, dvojičky nemali ešte dva roky,
takže mojou prioritou bolo odplienkovať ich. Predstava troch
pokandených zadkov mi nepripadala nijako vábna, tak sme na
to išli „hopom“ – skokom. Moje
dievčatá musím pochváliť, lebo
nenásilne bez problémov pochopili nielen denné, ale aj nočné cikanie, a tak mi táto činnosť s
rastúcim bruškom odpadla, za čo
som im bola nesmierne vďačná.
Ďalší bod na zozname bol dojčenie, a teda aj večerné zaspávanie,
ja obklopená a každá na svojej
„cicuške“. Darmo človek niekedy
rieši veci, na ktoré jednoducho
treba čas. Aj tu prišiel čas, keďže dojčenie pre mňa začalo byť
maximálne bolestivé, dokonca
som dostávala až kontrakcie, tak
jedného dňa som jednoducho
vysvetlila dievčatám, že už sú
príbeh
51
veľké a že musia nechať mliečko
pre bábätko, a ony trošku protestovali, samozrejme, veď „cicušky“
boli ich najväčšie kamošky dva
roky a skoro tri mesiace, ale pochopili. Zaspávaniu na mne sa
ešte nechceli vzdať, tak som ležala s bruchom ako-tak na chrbte
a tie moje na mne, a keď zaspali,
odvalila som sa na druhú stranu
postele, chrbtom k nim, aby som
chránila drobca.
Taktiež z praktických dôvodov
sme sa presťahovali