opýtali sme sa
Čo bolo pre vás
najťažšie, keď ste
zostali s deťmi
samy?
Pre mňa v ich veku necelých
dvoch rokov to bola veľká
strata. Strata opory, strata
istoty, strata všetkého, čo
sme budovali a čo nás už ani
nečakalo... A nastúpil strach
– zo všetkého. Ako budem teraz ďalej s nimi fungovať? Finančne, fyzicky, ako sa rozdeliť, ba priam rozkúskovať???
Strach zo samoty.
Akoby toho nebolo málo, nastúpila diagnóza chlapcov
a kolotoč sa začal... Okrem
súdnych pojednávaní okolo
všetkého, od každej hodiny
a každého eura, pribudli lekári, terapie, behačky, cestovanie s deťmi, ktoré len plakali
a nezvládali ani bežné činnosti. V tých chvíľach som sa
cítila pokorená a neschopná,
závislá od ochoty druhých.
Vyplakať sa, vstať zo zeme,
bojovať, prežiť, fungovať.
Skupinky, mamičky a dobré osôbky, ktoré vypočuli
a ponúkli pomoc, mi veľmi
pomohli, keď mi bolo ťažko-preťažko. Žiaľ, sú aj ľudia
a mamičky, ktoré to majú
ťažšie, spoznala som skutočné bojovníčky, tak som sa pomaly prebrala do reality. Na
nič nečakám, žijeme si ako je
a ako sa dá. Držím palce všetkým ostatným!
MONIKA
Ťažké je asi všetko. V jednej chvíli rozmýšľam,
či to zvládnem finančne, potom či to zvládnem
fyzicky a nakoniec, či dokážem svojim deťom
nahradiť otca, ktorý im chýba. Ale viem, že mám
tri úžasné deti, pre ktoré spravím všetko, čo je
v mojich silách a aj napriek tomu, že som sama,
vychovám z nich slušných ľudí.
LENKA
Pre mňa bolo ťažké urobiť TO rozhodnutie. Nie je ľahké zbaliť sa a odísť
s troma deťmi, troma taškami, jedným rodičákom a s 40 „éčkami“
v peňaženke, stratiť aké-také istoty. Nestačí mať len odhodlanie, treba
si obehať úrady, obrniť sa trpezlivosťou, potláčať zúfalstvo, usmievať
sa na deti cez slzy, hľadať aj maličkosti, aby ste sa usmievali a neprepadali stavom zúfalstva. A potom ja som mala problém prijať pomoc
od cudzích ľudí. Možno je to zvláštne a teraz nehovorím o hrdosti, ale
o pocite, že niekoho zaťažujem a obťažujem mojím problémom. No
keď prekonáte toto všetko a spoznáte, že na svete sú ľudia, ktorí vám
chcú pomôcť naozaj za „vatikánsku menu“, že máte priateľov, ktorým
na vás skutočne záleží, rodinu, o ktorú sa môžete oprieť... A BOHUŽIAĽ,
ŠTÁT, KTORÝ NA VÁS ÚPLNE KAŠLE...
Ja mám jediné šťastie, že môj ex mi výživné platí, inak by som bola ani
neviem kde. Ak nemáte rodinu, priateľov a super ľudí okolo seba, ťažko to zvládnete a vôbec sa to nehanbím priznať. Akýkoľvek zdravotný
problém môj či detí je nesmierne ťažká vec, vtedy si trpko uvedomujem, že som sama, nemá ma kto vystriedať, ťahám nad rámec svojich
síl a možností a časom sa to odrazí zase len na zdraví (mojom)...
ŽANETA
Pre mňa bol rozchod vykúpením...
Otázky typu, ako to zvládneme a
čo bude ďalej, som mala už dávno
v hlave utriedené... Najťažšie bolo,
keď som mala chodiť do práce a
nedalo sa, lebo deti po nástupe do
škôlky boli neustále choré, takže financie boli na bode mrazu a vtedy
prestal aj ich otec platiť alimenty.
Našťastie som už vtedy mala priateľa, ktorý aj napriek tomu, že deti
nie sú jeho a nežijeme spolu, nám
bol a neustále je ochotný pomáhať. Ďalšie obrovské ďakujem patrí
aj FB skupine „maminky dvojičiek“,
kde mi mnohé mamičky pomohli
a pomáhajú s oblečením pre deti.
ĽUBKA
Pre mňa bolo naj