opýtali sme sa
Lenka:
Dievčatá sa narodili predčasne, boli dva týždne v inkubátoroch.
V pôrodnici podpora dojčenia nebola žiadna. Domov nás pustili,
keď mali baby mesiac, celý čas v pôrodnici som odsávala a kŕmila
z fliaš. Keď mali tri mesiace, tak som najstaršieho poslala na dva
týždne k babke a začala som baby priúčať na prsník. Bolo to ťažké, najmä s podporou okolia v štýle – môžeš to skúsiť, ale aj tak
sa ti to nepodarí. Našťastie ma podržala laktačná poradkyňa a aj
pediatrička. Po týždni sa baby už ako-tak chytali a keď sa najstarší vrátil od babky, boli už plne dojčené. Vydržali sme do ich dvoch
rokov. Dojčila som na požiadanie a na striedačku, len málokedy
naraz. Chcela som, aby každá z nich mala mamu aspoň na tú
krátku chvíľu len pre seba.
Marianna:
Dojčila som a naďalej dojčím svoje 18-mesačné dvojčatá. Zo
začiatku osobitne na požiadanie, časom sa to zmenilo na
hromadnú záležitosť Okolie ma podporovalo aj pri prvom
synovi, toho som dojčila 2,5 roka. A pri dvojičkách boli tiež
úžasní, dokonca mi jednu z dvojičiek nosili každý deň 20 km
na dojčenie do nemocnice, kde som bola s tou druhou. Som
im za to veľmi vďačná a nikdy neprestanem, lebo najmä
manžel a mama mi ohromne pomáhali a nikdy som od nich
nepočula slová: ,,veď ich už odstav, už to aj tak nie je nutné,
zbytočne si ich na seba pripútavaš“ a podobné hlúposti...
Vierka:
Naši chlapci sa narodili predčasne. Boli
v inkubátoroch, mlieko som si odsávala a nosila im ho, no bolo ho málo.
Keďže jeden bol na tom horšie, druhý
lepšie, každý ležal na inom oddelení.
Nosila som aj to málo, čo som odsala
raz pre jedného, raz pre druhého. Niekedy ma sestrička pochválila, ako nosím, aj keď málo a niekedy sa na mňa
osopili, že načo to tam nosím, že to aj
tak nebude stačiť. Nech prídem, keď
budem mať viac. To ma dosť zamrzelo,
keď som si predstavila, že na dávku
budem „šetriť“ minimálne pol dňa. Po
týždni mi vybrali prvého, krásne sa prisal. Po desiatich dňoch druhého, aj ten
sa prisal. Už som nebola hospitalizovaná, ale chodila som ich dojčiť aspoň
trikrát denne. Niečo si vytiahli, zvyšok
ich dokŕmili. Doma som bojovala, aby
sa dokázali iba nadojčiť a od fľaše si
rýchlo odvykli. Dojčila som ich 13 mesiacov na požiadanie. Naraz vždy pred
spaním a cez deň po jednom, alebo
naraz, podľa potreby.
Dáša:
Moji boli predčasne narodení v 31. t. t. a už v nemocnici ma odrádzali, že také dieťa je dojčené jedno zo sto.
Mesiac a pol som im mlieko odsávala a papali sondou, a potom prišiel ten čas, keď sme to skúsili. Boli to
ťažké začiatky. Deti sa mi dusili pri papaní, dokonca raz sme malého aj kriesili, no nevzdala som sa a podarilo sa. Dojčila som do 10 mesiacov a aj keď ma rodina podporovala, často mi hovorili: „Veď im daj umelé,
lepšie ti budú spať, málo im je...“
Mima:
Ja som dojčila do 14 mesiacov... Keďže sa nám chlapci narodili predčasne, prvých osem týždňov
sme strávili na JIS-ke. Podpora sa tak začala už tam a hneď ako boli bábätká dosť silné, skúšala som
dojčiť. Dovtedy som len ako odušu odsávala a dokonca ma v nemocnici naučili dojčiť tandemovo,
takže domov sme už odchádzali ako plne dojčení. Doma ma všetci podporovali a obdivovali, keďže
som drobnejšia, že mám mlieka pre oboch, plus sme mliečko prvých šesť mesiacov darovali aj do
mliečnej banky. Manžel aj moja mamina už boli vycvičení a vždy vedeli kde, koho a z ktorej strany
mi majú priložiť, aby som ich mohla dojčiť tandemovo. Vďaka tomu sme mali úplne rovnaký režim
pre obe bábätká, čo bolo super, a celé dojčenie som vnímala ako šancu dokonale si užiť ich blízkosť,
keďže prvé mesiace sme sa mohli na seba iba pozerať. Bolo to veľmi príjemné obdobie.
1/2015
11