Dvojičkovo 2/2015 - Page 58

príbehy Taký jeden čajný“ deň „oby Autor: Janette Števáková, Foto: autor s dvojčatami Mnohí viacdetní rodičia s obľubou nazývajú svoje ratolesti „demolačnou čatou“. Dnes som však v našej domácnosti hotovou pohromou práve ja, tehuľa, čakajúca tretí vytúžený prírastok do našej rodiny. Ráno, cestou na toaletu, som narazila do kvetináča a vysypala si kopec hliny na zem. Kvietku sa našťastie nič nestalo, zato ja som bola donútená k neplánovanej rozcvičke so zmetákom v ruke. Nasledovali spoločné nedeľné raňajky. Deti pri nás, vo svojich stoličkách, hrali sa s plastovými pohárikmi. Pri mojej snahe zachytiť jeden padajúci, zrazila som si šálku s kávou na zem – od môjho obľúbeného ranného moku boli Miškove dupačky (našťastie káva nebola horúca), podlaha, stôl a ešte aj pes. „Hm... a to je len ráno,“ pomyslela som si. bili bazén z vody v psej miske. Dcérka sa v nej rovno kolienkom okúpala, obaja sa v nej neúnavne čľapotali rúčkami. Či sa voda dostala aj do úst – v prospech zachovania svojho duševného zdravia ani neskúmam. Takže som okrem „rannej“ kuchyne, zmývala aj podlahu v chodbe. Drobci obaja mokrí, tatino, samozrejme, ani netušil, akú zábavku si našli. Päť minút, šlo len o päť minút dohľadu nad deťmi. Trest ho však neminul, dostal rozkaz, aby deti prezliekol. „Rovno ich aj prebalím,“ oznámil mi medovo, aby čo najrýchlejšie eliminoval stupeň môjho hnevu. Lenže u Miška naďabil na „bobky“ menšie ako malé – až dva kusy, neviem, či mali priemer 5 mm! Aj napriek tomu odskočil od prebaľovacieho pultu, akoby tam bola dvojkilová nutela. Dokončiť som musela ja. Od rána sa pre toto všetko navzájom doťahujeme, obviňujeme..., zatiaľ nás však humor neopúšťa a po výdatnom spánku drobcov sme sa vychystali von. Dopriali sme si krásnu prechádzku s deťúrencami svorne sediacimi v kočíku (iné im ani neostávalo, keďže boli paralyzovaní hrubým hrejivým oblečením, utesnení vo fusakoch). Míňali sme kroky a rozprávali sa tak ako kedysi – o všetkom, čo hýbe aktuálnym svetom. No nejaký rozdiel s našou minulosťou tam aj tak bol, vo vzduchu visela pečať šťastnej rodinky. Pár hodín nato som zverila manželovi oboch špuntov, len na chvíľku, kým urobím čajík k príkrmu. Manžel akceptoval svoju veľkú úlohu, čo mi aj nahlas potvrdil. Deti sa tmolili okolo neho v obývačke a ja som odchádzala spokojná 1o