Dvojičkovo 2/2015 - Page 57

zdravie Ďalšia mamička dvojčiat o tomto zákroku hovorí: „Hneď ako som sa dozvedela o možnosti abdominoplastiky, vedela som, že na ňu pôjdem, lebo brucho po dvoch cisárskych a dvojičkách bolo strašné. Schudla som pár kíl a koža len prevísala. Mala som diastázu brušných svalov, čo je častý jav pri viacpočetných tehotenstvách. Veľa žien to podceňuje, ale je to dosť nebezpečné, kebyže v tej „diere“ ostane zacviknuté črevo. Ja osobne som mala diastázu cca 15 cm dlhú a 7 – 8 cm širokú. Čiže dosť veľa. Operácia trvala asi tri hodiny a ja som sa prebrala asi po štyroch hodinách. Ten prvý deň bol dosť náročný. Hrdlo po hadici som mala podráždené, kašľať sa nedalo, keďže brucho bolo rozpárané. Ale vydržala som to. Aj keď hneď prvý deň som si povedala, že keby som vedela, čo ma čaká, tak určite na to nejdem. Veľa mamičiek to pripisuje bolesti po cisárskom (niektoré dokonca písali, že je to menej ako po cisárskom), ale pre mňa teda po cisárskom to bolo menej náročné (alebo tým, že boli povinnosti okolo detí, som tú bolesť tak nevnímala). Ja som ostala ležať bez postavenia sa štyri dni, postavili ma až na piaty deň, dovtedy som ležala v špeciálnej polohe – nohy vyvýšené, aby sa tá rana vôbec nenamáhala. To bolo tiež dosť náročné, už som nevedela, ako sa uložiť. Na tretí deň mi povedali, že sa môžem mierne dať 2/2015 aj na bok. V nemocnici som bola nakoniec osem dní. Možno by som išla o deň, dva skôr domov, ale keď ma postavili na nohy, tak som im tam takmer skolabovala (tak to nazvala sestrička, pritom mne sa len zatočila riadne hlava, ale komu by sa netočila, keby päť dní ležal a dokopy nič nejedol). Ja som za to neplatila nič, akurát len za kompresnú bielizeň po zákroku, všetko ostatné mi hradila poisťovňa. Ale nie každá, ktorá to potrebuje, má takúto možnosť, pritom podľa mňa by to malo byť automatické. Po zákroku som nosila ešte sedem týždňov sťahujúci pás, čo bolo síce otravné, ale veľmi to pomáhalo na tie svaly, aby sa nenamáhali. Doma pri chalanoch som normálne fungovala hneď od prvého dňa ako som prišla, hoci, ako ja tomu hovorím, bolo to v takom núdzovom režime. Naozaj som robila len to najnutnejšie. Ale zvládala som aj prechádzky s nimi, akurát dvíhať na ruky som ich nemohla. To som sa odhodlala až tak po piatich týždňoch. Dá sa povedať, že tie prvé tri týždne boli také najnáročnejšie. Vtedy ma naozaj bolel každý prudší pohyb. Potom to už postupne ustupovalo. Po piatich týždňoch mi už chirurg povedal, že sa môžem ísť bicyklo- vať, tak som pomaličky skúšala. Po ôsmich týždňoch som sa už bez problémov korčuľovala. Som už skoro dva roky po zákroku a jazva je krásne zahojená, skoro ju nevidno. Ja našťastie nemám kolmý rez, len čisto bikinový a ten je schovaný v spodnej bielizni. Čiže kto nevie, že som takúto operáciu podstúpila, vôbec si to nevšimne. S odstupom času môžem poznamenať, že to naozaj neľutujem a bol to ten správny krok. Moje sebavedomie je na vyššej úrovni, nevyzerám stále ako tehotná. Môžem si dať aj obtiahnutejšie tričko a vyzerá to celkom fajn.“ 57