Dvojičkovo 2/2015 - Page 29

dojčenie Dojčenie bolo tie prvé týždne strašné. Všetko ma bolelo, hanbila som sa za to, ako mi tieklo mlieko, prsia som mala väčšie ako dieťa hlavu, pila som hektolitre vody a hystericky úzkostlivo som dbala na celý proces dojčenia. Keď sa na to spätne pozerám, bola som úplne mimo. Môj chlap dosť výstižne skonštatoval, že by som mala existovať a popritom dojčiť, ale ja dojčím a popritom existujem. Alebo skôr neexistujem. Do toho mala Miška koliky, strašne škriekala, ja som sa bála čokoľvek zjesť, aby ju zase nenadúvalo..., skrátka čistá materská psychiatria. Ale niekedy okolo troch mesiacov sa to zlomilo a dojčenie začalo byť naozaj super. Začal to byť pre mňa naozaj pekný, fyzický aj emocionálny zážitok, pri ktorom som si sedemkrát denne naozaj oddýchla. Potom prišli príkrmy. Lekárka povedala, že keď Miška zje predpísanú dávku, tak už nedotláčať materským mliekom. Išlo to ako podľa príručky. Poslednýkrát som dojčila deň pred našou svadbou. Miška mala jedenásť mesiacov aj tri dni. Bez problémov a bez protestov. Teda, ja som mala traumu, mne to bolo neskutočne ľúto, moje voňavé bábätko už nebudem dojčiť. Srdce mi krvácalo. Ale musela som myslieť aj na seba a moje zdravie, ktoré išlo dolu vodou každým dňom dojčenia. starať sa nielen o dvojičky, ale aj o staršiu dcéru, domácnosť, psov, manžela a, samozrejme, o seba. Ani som neskúšala prikladať. V nemocnici na mňa prišla nahučať jedna pani doktorka, že ako si môžem dovoliť sa takto sama od seba rozhodnúť a aké je to celé neprirodzené. V tomto bode som sa musela pousmiať, pretože celý môj naplánovaný cisársky bol synonymom prirodzenosti. Ale tak som aj jej, aj celému doktorskému konzíliu vysvetlila, prečo som sa tak rozhodla. A tak nás doma čakalo umelé mlieko. Srdce mi krvácalo aj v tomto prípade. Pol roka po pôrode sa mi veľmi často snívalo, že dojčím. V mojich snoch som to úplne cítila, podvedomie ma neskutočne mučilo. Dlho som bola v pokušení aspoň to skúsiť. Bolo mi ľúto aj mojich detí, za ktoré som rozhodla ja. Spätne to hodnotím ako správne rozhodnutie. Takto som sa mohla venovať staršej dcére, kŕmiť mohol aj môj chlap, pre ktorého to bol veľmi pekný zážitok, ktorý si s Miškou neužil. Vyhli sme sa dramatickým kolikám a všetkým problémom spojeným so zápalmi prsníkov (pri prvej dcére vždy, keď som stretla v práci moju šéfku, spoľahlivo som mala na druhý deň zápal), mojím stravovaním, tečúcim mliekom a podobne. Teraz, po viac ako roku a pol, môžem konštatovať, že moje dvojičky sú rovnako zdravé a šikovné ako deti, ktoré sú v ich veku ešte stále dojčené. Ako som písala, neprikláňam sa ani k jednému extrému. Som presvedčená, že každá mama vie najlepšie, čo má robiť a zároveň robí to najlepšie, čo vie. A to platí aj pri dojčení alebo nedojčení. No a potom som znova bola tehotná a vraj dvojičky. Uhm. Poviem vám, či ich budem dojčiť, som riešila celých deväť mesiacov, či už som sa skláňala nad záchodovou misou v prvých mesiacoch, alebo ležala na pôrodnej sále v posledný deň. Nakoniec som sa rozhodla nedojčiť. Nie som na seba hrdá. A nechcem, aby moje argumenty proti dojčeniu v mojom prípade vyzneli ako výhovorky. Skrátka bol to vynútený kompromis, aby som ja ostala zdravotne v poriadku a zvládala po- 2/2015 29