Dvojičkovo 2/2015 - Page 25

trojčatá stratené, veľmi ste žialili a preto vám ich pán Boh doprial až tri.“ Po obede prišli za mnou všetci lekári z gynekologického oddelenia, prišli ma povzbudiť, boli zlatí. Nemocnica s poliklinikou – gynekologické oddelenie na 4. poschodí sa stala na tri dlhé mesiace mojím druhým domovom. Oslávila som tu narodeniny, všetky ostávajúce sviatky v roku, našla som si veľa priateliek – odrodila a odvzdychala množstvo krásnych detičiek a s pomaly rastúcim bruškom som si opatrovala tie svoje tri poklady. Návštevné hodiny boli pre mňa spásou, každý deň za mnou chodili moja mamina a manžel, potom sa striedala ostatná rodina, muža púšťali aj po návštevných hodinách. Každý pondelok boli poradne, potom vizita a stále dokola, aby som z toho úplne nescvokla, vyprosíkala som primára, aby ma pustil domov aspoň na Vianoce. Nakoniec to povolil a oznámil mi, že už nastúpim na hospitalizáciu do Banskej Bystrice. To som bola v 24. t. t. V Banskej Bystrici mi lekár položil pár otázok: „Ste po umelom oplodnení? Koľko vajíčok vám vkladali? Ste po IVF?“ A ja na to, že: „Prosím? Nechápem, nie, ja som otehotnela úplne prirodzene.“ Pozrel na mňa, chvíľu bol ticho a potom povedal: „Tak vy ste tu pre nás rarita.“ Potom mi urobil sono a oznámil mi aj pohlavie detičiek – krúžil sondou po mojom už pekne zaguľatenom brušku, na ktorom sa už začali objavovať aj malé kopčeky a sestričke, ktorá všetko zapisovala, kričal: „A – dievka, B – dievka, C – dievka.“ Moje detičky v nemocnici označili ako plod A, plod B a plod C. Presnejšie trojvaječné plody, každý vo svojom vlastnom obale s vlastnou plodovou vodou. Správa, že čakám tri dievčatká ma nesmierne dojala. Taktiež aj môjho muža a ostatných v rodine, všetci ma veľmi psychicky podporovali. No a začalo sa všetko nanovo – každé ráno meranie krvného tlaku, vyšetrenie moču, každý týždeň sono vyšetrenie, meranie prietokov, sledovanie vývinu detičiek v maternici, počúvanie srdiečok, kontrola množstva plodovej vody atď... 2/2015 V 25. t. t. mi lekár po vizite vložil do krčka maternice zábranu, tzv. pesar, ktorá mala zabrániť skracovaniu krčka maternice v dôsledku tlaku maternice, aby nedošlo k predčasnému pôrodu. Pretože každú vizitu som nepočula nič iné, len: „Pani, musíte vydržať aspoň do 30. t. t., len vtedy vaše detičky prežijú, ak by sa pôrod rozbehol skôr, nemusí sa to dobre skončiť.“ A vydržali sme do 33. + 4 t. t. Ale ja som už asi týždeň cítila, že už to príde, bruško už bolo obrovské, začali sa mi aj kožné prejavy, nepríjemné, svrbivé – tlak už bol dlhodobejšie vyšší, nohy – chodidlá a členky opuchnuté, nemohla som ich už nasunúť ani do papúč. Nemohla som ležať ani na chrbte – už sa mi zle dýchalo, ani na boku, všetko mi zase tŕplo, no proste už na nevydržanie. Dievčatká sa narodili dňa 24. 3. 2009 tesne po polnoci – teda presne z 23. 3. na 24. 3. 2009. Deň 23. 3. bol utorok, mala som ešte návštevu – manžela a moju maminku, všetko bolo v poriadku – večer som ležala ešte aj na sesterskej izbe, kde mi počúvali ozvy mojich bábik. Celý večer prebehol ako vždy – o 22.00 hod. som sa uložila spať a myslím, že bolo krátko po jedenástej, keď som sa chcela na posteli pretočiť a vtedy sa to stalo – len rup, a už som tlačila zvonček a volala sestričku, že niečo zo mňa strašne tečie, no sama som nemala odvahu pozrieť pod perinu. Sestrička len s úsmevom skonštatovala, že odtiekla plodová voda, ide sa na sálu rodiť. A plodová voda zo mňa tiekla prúdom – strašný pocit – nepoznaný. Bol to pre mňa dosť veľký šok, šok, šok – volala som rýchlo manželovi domov, nech sa zobudí a nech sa sem ponáhľa, že idem už rodiť. Šok aj pre neho, druhý telefonát smeroval k mojej mamine. Tým, že som išla rodiť cisárskym rezom, a to znamenalo, že som hneď nemohla byť s mojimi dievčatkami – priala som si, aby mi ich manžel hneď po narodení nahral na kameru. Personál bol ústretový a povolili nám to. No ešte predtým sa začal chystať na pôrodnej sále pôrod našich trojičiek. Sestrička, ktorá vypisovala nejaké dokumenty, chcela odo mňa všetky kombinácie mien – 3x dievčenské, 3x 25