Hlavou mi prebleslo množstvo tvárí, spomienok... Zrazu sa mi objavil
úsmev na perách. Viete, ten úsmev, keď si asi iní myslia, že ste tak trochu
šiši. Dôkaz toho, že mám ten gympel ozaj rada. Samozrejme, našli sa veci,
ktoré sa mi kedysi na gymnáziu nepáčili, napr. omietka a nejaké tie ďalšie
banálnosti. Ale čo nás nezabije, to nás posilní. Nejako špeciálne som sa
nad zlými vecami nezamýšľala, bolo ich minimum. To dobré vždy prevládalo.
To, čo mi najviac rezonuje v hlave, ani neviem nejako konkrétne
pomenovať, ale pokúsim sa. Je to akási nekonečná neochvejná snaha
a ochota väčšiny učiteľov vytiahnuť z každého študenta to, čo v ňom je.
Ponúknuť študentovi aj veci nad rámec učiva. Možno sa to dá nazvať
oduševnenosťou za dobrú vec.
No a čo sa dialo za múrmi školy? Počas prestávok sa viedli zanietené
diskusie o nesmrteľnosti chrústa. Konali sa gurmánske stretnutia pojedačov
desiat. Sem tam sa zabehol nejaký ten maratón. Na chodbách sa konali
performance rôznych umeleckých smerov − niekto preferoval spev, iný zas
tanec a aj divadlo bolo celkom bežné.
Taktiež prebiehalo vyučovanie. V minulosti by som povedala žiaľbohu,
dnes vravím vďakabohu. Úplne ma pohlcuje ten krásny pocit, keď sme mali
biológiu a práve sme brali niečo zaujímavé. Ja som mohla položiť nespočetne
veľa otázok a dostala som nespočetne veľa odpovedí. Veľmi dobre
si pamätám aj na vtipný pocit, ktorý som zvykla nadobudnúť na písomke
z chémie, keď som tie názvy chemických vzorcov ani len prečítať nevedela.
Bolo nás takých zopár. Aspoň že sme sa tým úsmevom navzájom podržali.
Hodiny literatúry, umenia a kultúry a NOS-ky ma naučili rozmýšľať v iných
dimenziách. Vždy dobre padne, keď vás niekto nabudí pozrieť si kvalitný film
či prečítať si dobrú knihu. Poznatky z geografie, dejepisu a jazykov dnes
využívam na VŠ. Matika, fyzika, telesná výchova mi slúži prakticky v mojom
nepraktickom živote.
Uvedomila som si, že práve vďaka ľuďom, ktorých som deň čo deň
stretávala na škole, sa môj pohľad na svet ako taký skutočne obohatil.
Pričinili sa o to nielen učitelia, ale aj spolužiaci a nepedagogickí zamestnanci
školy. Som rada, že práve Gymnázium Štefana Moysesa je mojou strednou
školou.
Ľubomíra Somodiová
72