a potom sme radosť, že sme všetci „zázračne” zvládli skúšku dospelosti,
zapíjali na dozvukoch. Ale musím uznať jednu podstatnú vec. Mali sme
skvelých profákov. Spomínam si na každého z nich. A s úsmevom aj
na výroky: „Veď vy počkajte, príde na psa mráz.” A potom tiež: „Ty si
myslel, ako to, že si myslel? Jeden myslel, že sa hojdá, a sa obesil” a mnohé
iné. Všetci boli pre nás nielen učiteľmi, ale aj oporou. Pomáhali nám (nielen
na maturite), ale celých osem rokov. Neustále. Mnohokrát sme ich snahu
nechápali a frflali si pod nosom alebo sa búrili, keď od nás očakávali viac.
Ich trpezlivosť sa nám zdala niekedy otravná. A strata nervov pobu