Bola raz...
Bola raz jedna škola.
Bola veľká.
Bolo raz jedno dievča.
Už je veľké.
Kedysi dievča hľadievalo na svet spoza okien školy.
Dnes sa díva mladé žieňa na budovu, ktorú kedysi nazývalo gymnázium.
A tu sa náš príbeh začína.
Osem rokov. Dlhá doba. Ale zbehla rýchlo. Gymnázium ostalo stáť
na Školskej ulici, tak ako keď sme ho naposledy opustili. A v nás? V nás
ostali spomienky na časy, ktoré sme v ňom strávili.
Hovorí sa, že malé deti – malé starosti
Ani by ste neverili, že opak je pravdou. Učitelia to s nami (nielen) občas
mali ťažšie, ako by si sami boli priali. Moji spolužiaci boli tí, ktorí boli príliš
slušní, alebo tí, ktorí boli príliš diví. Praktikantom sme v nižších triedach
(a nielen tam) skákali po hlave. No a prestávky? Nie raz sa šírili z triedy
pazvuky a divé hulákanie. Takí sme boli. Neskôr nás v triede ubudlo.
A mnohí spolužiaci sa vybrali vlastnou cestou. Poniektorí sme aj dospeli, ale
väčšine z nás sa ešte nechcelo. Najväčšia radosť bola z lyžiarskych výcvikov
a výletov a potom, samozrejme, z prázdnin.
Veľké deti – veľké starosti
Hurá, je matura.
Sme dospelí.
Na papieri.
Asi za najlepšie ročníky považujem septimu a oktávu. Hoc v oktáve sa
ovzduším šírila neustále strašidelná udalosť menom maturita. A mnohí z nás
zakrývali
strach.
Zabúdali
sme
na
školské
68
povinnosti
pri
stužkovej