Keď to zhrniem, gympel mi rozvinul slovnú zásobu, fantáziu, manuálne
zručnosti, sebavedomie, exhibicionizmus a herecké schopnosti a zobral mi
energiu pri prehlbovaní týchto daností.
Iveta Tóthová
Chodila som do štvrtého ročníka ZŠ a veľmi som tam chcela ísť... Tam...
na 8-ročné GYMNÁZIUM! Znelo to tak dôležito, že by som určite podrástla
aspoň o 5 centimetrov, hneď ako by som prekročila bránu školy. Ale naši
rozhodli inak a predĺžili mi detstvo o 5 rokov. Síce som sa na nich chvíľu
hnevala, ale nakoniec som ich rozhodnutie prijala a s odstupom času aj
pochopila a uznala.
Ale druhú možnosť som si už nenechala ujsť! Samozrejme, ako každý iný
mladý človek som sa tešila na nových kamarátov, spolužiakov, no zároveň
som mala v hlave kopec otáznikov týkajúcich sa triedneho profesora/-ky,
prísnych učiteľov, nových predmetov...
Prvé obavy sa razom rozplynuli, keď sme s úsmevom na perách privítali
nášho triedneho – Mareka! Zo srdiečok nám spadol obrovský balvan, keď
sme zistili, že je starší tak maximálne o 8-10 rokov a z jeho výrazu tváre
bolo jasné, že sever tiež ešte len bude hľadať – spolu s nami.
A tak šli dni, týždne, mesiace, ktoré so sebou priniesli veľa úsmevných,
ale aj zložitejších či menej príjemných situácií, na ktoré budeme všetci
s radosťou spomínať. Bolo ich ozaj mnoho a nie je priestor ich sem vtesnať
všetky, no pár z nich stojí za spomenutie.
Neznášam výtvarnú výchovu. Úplne najviac na svete. Preto som bola
nesmierne vďačná p. Szabovi, ktorý ma nenútil robiť niečo, k čomu nemám
vzťah. Práve naopak! Dovolil mi výtvarné témy spracovávať slovom.
Živo vidím, ako p. profesorka Borovská vošla do triedy, spýtala sa, kto
vie aspoň 20 slov po anglicky, a každého so zdvihnutou rukou odvelila
do skupiny pre pokročilých. Potrápila som sa, ale neľutujem a som jej za to
vďačná!
Vždy som sa tešila na stretnutia s triednym a ďalšími spolužiakmi
po škole v telocvični, kde sme sa hrávali „autobus”. Alebo nie tak sa to
volalo?
60