Plná
ideálov,
nádherných
snov
a
túžob,
20-ročná
optimistka
s vysokoškolským diplomom som 15. septembra 1961 prekročila prah JSŠ
v Moldave nad Bodvou. Tento krok sa mi stal osudným na celé štyri
desaťročia a rozlúčka s touto školou bola pre mňa veľmi ťažká.
Prácu s mládežou, neskôr to už boli pre mňa „moje deti”, som úprimne
milovala. Za tie roky som prežila krásne chvíle, ale občas aj búrky a smútok.
Mala som síce prácu, ale život tzv. ľudovodemokratickej spoločnosti nebol
pre každého ľahký. V mladosti sa však človek nezamýšľa nad problémami
doby, zvlášť keď mal takých dobrých a ľudských „lodivodov”, ako boli
PhDr. Ladislav Kučera, CSc. či PhDr. Michal Bojko. Vedeli v pravej chvíli
podať pomocnú ruku a pozitívne vyriešiť takmer neriešiteľné – navždy som
im vďačná.
A aký bol začiatok môjho poslania? JSŠ a ZŠ patrili v tom čase
pod spoločné riaditeľstvo, žiakov bolo veľa, triedy (ZŠ) sme mali umiestnené
v troch budovách, a tak sa prestávky pre väčšinu učiteľov menili na „terénny
beh”. Keďže na niektoré predmety nebolo dostatok kvalifikovaných učiteľov,
na istý čas sa viacerí z nás stali „polyhistormi”. Popri mojich aprobačných
predmetoch SJ – RJ som učila FYZ, TEV a INF. Na zastupovaní v r. 1. – 4.
ročníku (ZŠ) mi žiaci pomohli „zdokonaliť sa” v písaní správnych tvarov
písmen.
Situácia sa zmenila po rozdelení škôl, neskôr po založení gymnázia.
Záujem
o
štúdium
bol
veľký,
práca
žiaka
i
vyučujúceho
náročná
a zodpovedná. Zmenil sa aj vzťah učiteľ – žiak, na scénu prišli dospievajúci
mladí ľudia s mnohými otázkami, vlastnými názormi a problémami. A tak
výchovno-vzdelávací
proces
nadobudol
nové
dimenzie.
Pri
príprave
na vyučovanie som sa cítila ako študentka. Aj mne to sem-tam nevyšlo.
Naša práca korešpondovala so študijnými výsledkami absolventov školy
na vysokých školách a nadstavbovom štúdiu – mnohí ukončili úspešne
štúdium na prestížnych univerzitách.
Práca učiteľa aj v čase rôznych náročných výdobytkov je náročná,
krásna, nedocenená, ale nenahraditeľná.
PhDr. Anastázia Vavríková
14