Neoplakal ani jedného z nich. Po otcovom pohrebe sa ale vrátil do domu, aby ho tiež pochoval; poslal ho za nimi, ponoril ho
do spánku. Cely dom naposledy upratal, vyčistil každý jeden kút, zbavil sa každej pavučiny, nemilosrdne zabil každého pavúka.
Všetky matkine gýčovité sošky a fotorámiky z kozubovej rímsy naukladal do krabíc. To isté urobil so všetkými otcovými fascikla-
mi, oceneniami za obetavú prácu pri budovaní socializmu, s červenou knižkou, ktorú našiel v jednej zo zásuviek masívneho písa-
cieho stola. Potom ich všetky zaniesol na pohrebiska minulosti.
Na povalu.
Pamätal si, že keď skončil zo svojou obskúrnou prácou likvidátora, na celý dom padlo ťažké, dusivé ticho. Bolo to ticho, aké
vládne v kostole, ticho, ktoré sa bojíte prerušiť.
Dom za sebou zamkol a odvtedy do neho nevkročil.
Teraz videl výsledky svojej metodickej práce po takmer piatich rokoch. Miesto jeho detstva sa zmenilo na domov duchov. Na
plachtách, ktoré zakrývali nábytok sa nahromadila hrubá vrstva prachu a neunikla mu ani podlaha a koberec. A na stene, tak-
mer všade, kam sa pozrel, mali svoje obydlia rozvešané pavúky. Boli to síce len kútniky domové, ale to nemenilo nič na tom, že
ich tenké, článkovité nohy a sivá gulička tiel uprostred naháňali Dominikovi hrôzu.
Odvrátil od nich pohľad a prešiel k najbližšiemu oknu – bolo to to isté okno, cez ktoré v ten deň prechádzal dnu a von, aby sa
vyhol križiakovi na zábradlí pri dverách. Teraz bolo špinavé, pokryté zaschnutými čiastočkami blata, ktoré tam museli vyprsknúť
počas intenzívnych dažďov.
Na parapete sa váľali kopy mŕtvych múch. Pravdepodobne sa vyliahli v dome, na nejakom zabudnutom mieste, na ktoré sa
Dominik pri svojom čistení nedostal a potom sa nemali ako dostať von. Umreli, zoschli po nekonečnom narážaní do okenných
tabúľ, ktoré ich delili od slobody.
Dominik si predstavil, ako sa asi cítili a bolo mu ich takmer ľúto.
stránka 5