autor: Maya S. Adlerová
Ráno mal pocit, že vôbec nespal a jeho nádej, že denné svetlo zmení nočné preludy len na zlé sny, sa ukázala márna. Keď
vstal, na chvíľu sa postavil ku stene, v ktorej počul šuchotanie naposledy a chvíľu počúval; zamarilo sa mu, že počul vzdialené
škrabkanie, ktoré však nevychádzalo zo steny, ale spoza nej.
Rozhodol sa, že väčšinu toho dňa strávi radšej v záhrade. Musí to vydržať, ešte jeden deň, ešte jednu noc. A zajtra ráno ko-
nečne príde Sylvia a svet sa bude znova zdať skutočný. Sylvia ho vráti do reality.
Práca v záhrade nič nevyriešila. Bolo tam ešte viac pavúkov, ako predchádzajúci deň a pohľad mu neustále zabiehal k oknu
pracovne, ktoré bolo obrátené do záhrady. Raz sa mu zamarilo, že vidí siluetu starého muža, ako hľadí do záhrady.
Zvalil to na odraz slnka a pokračoval so záchranou malín zo zovretia pupenca, dúfajúc, že nenarazí na jedného z tých pavú-
kov s tenkými, článkovitými nohami, ktoré sa vždy ukrývajú pod listami.
Nemohol sa však zbaviť pocitu, že ho niečo neustále pozoruje.
Poobede zavolal Sylvií.
,,Tomáš je úplne neschopný,” sťažovala sa. ,,Budem ho musieť vyhodiť. Nevie ani poriadne robiť s excelom. To je naposledy,
čo som kedy zamestnala niekoho z rodiny.”
,,Takže nepotizmus nie?” poznamenal a bojoval s nutkaním obrátiť sa. Sedel na stoličke pred domom, tvárou otočený k zá-
hrade, chrbtom ku preskleným dverám vedúcim na terasu. Na šiji cítil šteklenie.
Sylvia sa krátko zasmiala a Dominik si ju vedel predstaviť, ako sedí vo svojej kancelárii, v jednej ruke mobil, v druhej pero,
ktorým čmára po najbližšom kúsku papiera. ,,Nepotizmus prenechám iným,” povedala. ,,Tým, ktorý sa bez neho nezaobídu.”
Na chvíľu zmĺkla a Dominik počul šušťanie stránok; zrejme listovala vo svojom diári, alebo jej niekto práve priniesol ďalšiu hro-
madu papierov. Vedel, čo bude nasledovať.
,,Miláčik, musím už končiť,” vyhlásila s ľútosťou v hlase. ,,Mám toho ešte veľa a chcem to stihnúť, kým pôjdem za tebou.
Uvidíme sa zajtra ráno?”
Dominikovi sa zamarilo, že kdesi za sebou začul tupé buchnutie, akoby niekto päsťou udrel o sklo, ale neobzrel sa. ,,Zajtra
ráno,” zopakoval s nádejou v hlase, ale Sylvia už zrušila hovor.
Chvíľu bez slova sedel a hľadel kdesi pred seba, odďaľoval moment, kedy bude musieť vstať a vojsť dovnútra - nedalo sa to
ale posúvať donekonečna a nakoniec predsa len vstal a obrátil sa čelom ku dverám terasy, pripravený čeliť duchom.
Nebolo tam však nič a zo sklenených dverí na neho hľadel len vlastný odraz.
Už len jedna noc. Len jedna noc a bude so Sylviou.
Nezáležalo na tom, koľkokrát si tie slová v duchu opakoval, to, na čom záležalo, bola stále prítomnosť a v tej Sylvia nebola. V
tej bol len on, sám uprostred obývačky plnej pavúkov, mŕtvych múch a tieňov.
Snažil sa nemyslieť na vec, ktorá predchádzajúcu noc šuchotala v stenách. Snažil sa nemyslieť na dotyk pavučín, ktoré tam
neboli, na jeho rukách.
Čo sa to s ním deje?
Bol sám v dome svojich mŕtvych rodičov, to sa s ním deje. Len to, nič viac. Len sa potrebuje zamestnať, kým príde Sylvia,
pretože inak sa skutočne zblázni.
,,Ach, dopekla so všetkým!” povedal nahlas vypasenému pavúkovi, ktorý striehol v pavučine na stene v obývačke. Pavúk na
jeho slová nijako nezareagoval. Dominik rázne prešiel do kúpeľne, kde predtým odložil vysávač, metlu a niekoľko handier.
Už raz ten dom pavúkov zbavil; urobí to znova.
Niekde na vrchu schodiska sa ozvalo zavŕzganie, akoby niekto zastal na najvyššom schode a pozeral dolu.
A po pavúkoch budú nasledovať duchovia a veci, ktoré šuchoria v stenách, nech je to čokoľvek.
Nezaujímalo ho, že bola takmer polnoc; aj tak by nedokázal spať. Krv v žilách sa mu zmenila na nepokoj a úzkosť. Škriabala
stránka 12