autor: Lenona Štiblaríková
Nabil som Colt SS nádejou a strelil si ju do boku. Extrémny príval citu z éčka ma nakopol, vyčistil hlavu a popohnal k cieľu. Už
som to potreboval – dúfať, veriť, že ešte žiješ, že nebežím len za pomstou.
Koľko éčka mi zostalo? Prstami nežne hladím drobné kovové telíčka nábojov – nádej vraj umiera posledná – lenže mne už do-
šla, hoci mi práve koluje žilami. Niesol som si ju v nábojoch zastrčených v opasku spolu so strachom, pocitom viny, nekonečným
žiaľom, nenávisťou a ľahostajnosťou.
Než ťa zachránim, Elena, použijem i tie. Radosť z týchto striel však doprajem iným.
Vyliezol som na vrchol skaliska. Príliš rýchly prechod z tieňa do svetla ma oslepil, slnko mi uštedrilo pravý hák. Kým šošovky
zareagovali a vyladili svet na ideálnu viditeľnosť, sekundu som bol mimo. Keby ma teraz zbadali... Široko-ďaleko neexistuje iný
dôvod, pre ktorý sa osamelý strelec štverá na útes, ako ty, Elena.
V duchu som si urobil poznámku: „Vylepšiť systém plynulého prechodu, zabrániť svetelnému šoku. Emocionálne strelivo fun-
guje na jednotku. Fáza skúšok v teréne zatiaľ bez chyby. Bodka.“
V diaľke sa črtal spustnutý drevený zrub – prehnité trámy, deravá strecha, rozbité sklá špinavých okien. V tejto páľave je zá-
zrak, že sa dom už dávno nevznietil.
Prírodné zákony sú fascinujúce: tráva zhorí – zrub zostane. Zver skape a človek... Bežím ďalej.
Ďalej, lebo musím.
Nie, nenechám im ťa, ani keby už... Žiješ!
Nádej mi dravo cvála žilami, na kusy trhá inú vieru a šíri svoju vlastnú. Vítam ju, nebránim sa. Éčko zdoláva posledné zvyšky
zúfalstva a beznádeje – teraz alebo nikdy!
Skáčem za balvan a sledujem okolie chaty: bruškom ukazováka jemne stláčam krúžok samolepiaceho ovládača na spánku a
regulujem zoom v šošovkách. Obraz sa blíži, centrujem okno. Hľadám pohyb, tieň, záblesk, čokoľvek, čo by svedčilo o tom, že vo
vnútri je niekto živý. Prepnúť na infra v tomto svetle nemá zmysel. Aj tak to skúšam. Urobím všetko, hocičo, čo ma posunie
o krok vpred, čo mi spolu so zbraňou strčí do ruky náskok.
Čas nabáda: bež kým účinok éčka nevyprchá! Strach ti roztrasie kolená, spomalí reflexy a stlačí spúšť o stotinu sekundy neskôr
než by mal.
S nádejou v srdci nie je ťažké umlčať ho.
Dosť už! Musím sa sústrediť.
Zhrňme si to:
*
Pred dvoma dňami, keď ťa uniesli, boli piati. Piati votrelci so sebavedomím na perách a surovými rukami. Na všetko odhodlaní
zurvalci s výsmechom v očiach – patril im svet, brali si, čo chceli. A vzali mi teba, Elena.
Dnes sedia v chatrči už len dvaja. Sú nervózni, nechápu, čo sa deje, majú strach. Nezdá sa im spôsob, akým prišli o kamošov.
Cítia, že čosi nesedí, že ich okolnosti zatláčajú do rohu. Sú ako zvery vetriace lovca, čo sa pomaly, ale neúprosne blíži po stope.
Unikajú, uhýbajú, menia stratégiu, lenže to nestačí. Nemali mi ťa vziať. Skryli sa neskoro – z mĺkveho zrubu spravím mĺkve
pohrebisko. A teba čoskoro zasa vezmem do náručia.
*
Prvého som zabil strachom.
Vyšiel na balkón motelovej izby pri E 77, aby si zafajčil. Frajer s cigaretou v jednej a mobilom v druhej ruke. Fajčenie zbíja. Ob-
čas aj esemeskovanie.
Opatrne som naňho zacielil a vystrelil. Guľku, čo mu vniesla des pod kožu, počuť nebolo. Uniklo len tiché bzumm. Hluk áut
a šum lesa prekryli let strachu.
Nepocítil nič viac než štipnutie otravného komára. Kým dofajčil, telom sa mu rozliala hrôza z desivých nočných snov. Iracionál-
na, živočíšna, archaická. Zahodil ohorok aj mobil a vyskočil pred ňou z balkóna. Ktovie, čo za beštia na neho útočila. Sledoval
som, ako beží po ceste, dezorientovane sprava doľava kľučkuje pred niečím, čo vidí len on sám a nakoniec padá pod kolesá ka-
mióna.
1:0
Kým prišla záchranka, ostatní kumpáni naskákali do auta a uháňali preč. Ako vysvetliť polícii omámené dievča v sprievode šty-
roch ozbrojených mužov? Netušili, že v pätách im kráča smrť.
stránka 12