Abdon Dušičkový špeciál/2018 Abdon_dušičkový špeciál_2018 - Page 7

autor: Romanus Von Rayne Obe žlté ručičky na mojich hodinkách ukazovali na dvanástku. Bdejte teda, lebo neviete, kedy príde pán domu: či večer, či o polnoci, či za spevu kohúta alebo ráno. Proste a dostanete. Hľa- dajte a nájdete. Klopte a otvoria vám. Dobrý čas na spoveď, pomyslel som si spolu s mojou beštiou, keď som stál pred kostolom. Aj ak by ma tam nelákal orgán, hlasne zvolávajúci všetkých veriacich pod rúškom tmy, išiel by som sa pomodliť. Už len preto, aby moja vášeň dostala poctu, ktorá jej náleží. Otvoril som ťažké dvere, aby sa ukázala myšlienka. Kostol bol prerobený. Namiesto lavíc bol tanečný parket, ktorý bol takmer plný. Celé prostredie malo tmavočervené nasvietenie. V gotických oknách sa odrážali lasery všetkých farieb. A nad tým všetkým tancovali striptéry a striptérky v železných klietkach visiacich zo stropu za veľké reťaze na automatiku. Celé miesto sa opíjalo duchom piesne, ktorú som veľmi dobre poznal: Isolated od Chiasm. Ale mne sa teraz nechcelo tancovať. Predral som sa cez tanečný parket k prednej časti kostola. Tam kde mal byť oltár, bol bar a nad ním kabínka s DJ-om. K pocte sa tam vynímal aj veľký zlatý kríž. Na jednej z barových stoličiek sedela žena. Mala na sebe rifle a tmavočervenú koženú bundu, na ktorú jej padali čierne vlasy. Z jej aury som cítil kombináciu melancholického smútku a hnevu. Beštia sa usmiala: toto bude zaujímavé. Sadol som si na barovú stoličku po jej ľavej strane. ,,Krvavú mary,“ oslovil som barmana a posunul mu peniaze. Chodil som tam často, poznal som väčšinu cien. Barman mi nápoj namiešal, postavil ho predo mňa, zobral bankovku a následne odišiel na pravú stranu baru obslúžiť ďalších zákazníkov. ,,Nemám záujem,“ povedala moja spolusediaca rozhodne. ,,Prosím?“ vložil som do svojej otázky trochu zmätenia a pozrel na ňu. Pri odpovedi ani nezdvihla svoje fialové oči od pohára martini. ,,Ako ste si cestou sem iste všimli, je tu veľa voľných stoličiek, no vy ste vybrali tú, ktorá je najbližšie pri mne, čo vypovedá o istých zámeroch. Nuž vás vopred informujem, že nemám záujem.“ Úprimne som sa zasmial: ,,Nebojte sa, neprišiel som vás obťažovať. Chcem si len vypiť drink v dobrej spoločnosti.“ Pozrela na mňa. ,,A ako ste prišli na to, že zrovna ja budem dobrou spoločnosťou?“ spýtala sa pochybovačne, pričom položila dôraz na slovo ja. ,,Možno intuícia,“ ľahko som sa pousmial. Odfrkla si a znovu pozrela do svojho pohára: ,,Tak to ju máte mizernú.“ ,,Prečo myslíte?“ spýtal som sa. ,,Som hrozná, pretože hovorím pravdu. A ľudia ju nedokážu zniesť.“ ,,Pravdu?“ Na moment zavrela oči, ťažko vzdychla a potom sa rozhovorila: ,,Môj čas nie je časom iných. Je to to najvzácnejšie čo mám. Preto, ak ho niekomu dám, čakám, že nebude taký imbecil a oplatí mi ho. Ale nie. Žijeme v subjektívnych časoch, ale spútaní istým objektívne dohodnutým číselným časom. Sme od tohto čísla natoľko závislí, až sa ním sami stávame.“ stránka 6