Abdon Dušičkový špeciál/2018 Abdon_dušičkový špeciál_2018 - Page 4

„A si si istý, že ho zastrelili?“ Tou poslednou otázkou ma trocha naštvala. „Kristína, robil som dvadsať rokov na kriminálke a má dieru v krku.. Dokonca aj rozoznám, že ide o prácu ostreľovača.“ „A čo ak je niekde tu a pôjde po nás?“ jačala a tisla si k uchu mobilný telefón. Zvraštil som tvár. Asi zo mňa tá pálenka ešte celkom nevyprchala. Pochopiteľne, že ten nákladiak nemohol prejsť so zastrele- ným šoférom dlhú cestu. Mohlo mi to slabo myslieť aj kvôli tým nárazom, ale na to sa nechcem vyhovárať. Dostal som nás do peknej kaše. „Ľahni si na zem!“ zakričal som okamžite, ako som si to uvedomil. Učupil som sa pri nákladiaku a snažil som sa zorientovať v šere, neúprosne meniacom sa na tmu. Zachytiť pohyb. Počul som len Kristínu drkotať zubami. A vtedy to prišlo. Vzduchom to len tak zasvišťalo a rozprsklo sa bočné sklo môjho auta. Projektil ostreľovača. Musel použiť pušku s tlmičom. Kristíne od strachu vypadol z ruky mobil. Videl som to vďaka rozsvietenému displeju. Moje oči si postupne zvykali na tmu. Ostreľovača som však nikde nevidel. Musel byť v lese nad cestou. Kristína sa začala premiestňovať smerom ku mne. „Zostaň tam. Idem si po teba,“ snažil som sa hovoriť potichu, no zrozumiteľne. „Sebastián, ja tu umriem,“ pošepkala vzlykajúc. „Prestaň!“ okríkol som ju hlasnejšie, než som chcel. Pohol som sa. Usiloval som sa nedostať na nekryté miesto, no zároveň som sa musel ponáhľať za Kristínou. Ostreľovač ju mal na muške, navyše sa v panike plazila hlučne ku mne. Potom to vzduchom zasvišťalo druhýkrát. Bol som od nej už len sotva na dva metre. Ten obraz bol aj v tme celkom jasný. Guľ- ka jej preletela hlavou a zapichla sa do zeme. Videl som, čo to s ňou urobilo, ale nemám žalúdok na to, aby som to teraz nejako opisoval. Poviem len, že nič horšie som v živote nezažil. A to som sa za tie roky pri práci stretol s kadečím. Aj preto som po dvadsiatich rokoch v službe odišiel od polície. Vymerali mi celkom slušný dôchodok, stihol som sa druhý raz rozviesť a tak som sa rozhodol, že budem cestovať. Z poslednej dovolenky som sa vrátil len pred týždňom. V lietadle na ceste z Nového Zélandu som spoznal Kristínu. Naozaj, poznali sme sa len sedem dní. Nevedel som, ako dlho nám to vydrží. Po dvoch nevydarených manželstvách, človek pochybuje. Ale myslím, že ona sa do mňa zaľúbila. Teraz mi po čele stekali kvapky jej krvi. Rozplakal som sa. A vracal. Predsa to bolo celkom iné, ako keď som sa s tým stretol počas služby. Ešte nikdy predtým som nevidel nikoho s prestrelenou hlavou, s kým som mal sex. Aj keď teraz nie je vhodná chvíľa myslieť na sex. Najväčšmi ma zožieralo to, že nebyť mňa, Kristína ešte mohla žiť. Svoj podiel na jej smrti nesie aj moja mama. Vždy do všetké- ho musí strkať nos. Len čo u mňa Kristína prvý raz prenocovala, už na to prišla. Ak som mal niekedy detektívne schopnosti, tak som ich určite zdedil po mame. Pozvala nás na obed do Perneku, kam sa presťahovala pred troma rokmi. Našla si tam chlapa, ktorý sa mi príliš nepozdával. Ernest bol totiž stále v liehu. Ale čo už jej môže dva razy rozvedený syn vyčítať. Zo slušnosti som si s ním aj ja občas vypil. Ani som sa radšej nepýtal, či tá jeho liehovina pochádza z legálnej pálenice. Vždy som mal strach, že z nej raz oslepnem. Radšej som mal oslepnúť, než Kristínu naviesť na cestu do Bratislavy cez Pezinskú babu. Všetky obavy čo som kedy v živote mal, mi zrazu pripadali smiešne. Vlastne som sa už nebál ani toho ostreľovača, ktorý kdesi nado mnou čakal na vhodný okamih, aby mi vpálil guľku do hlavy. Keď som si do rukáva poutieral tvár, zaprisahal som sa, že mu to aspoň skomplikujem. Už som nemal čo stratiť. A on sa chcel z nejakého dôvodu dostať k tomu nákladiaku. Zachytil som jeho pohyb. Musel som rýchlo zvážiť svoje možnosti. Niekto by od bývalého policajta očakával, že bude so sebou nosiť pištoľ. Nikdy som ju nenosil, ak si to nevyžadovala služba. K telefónu, ktorý vypadol Kristíne z ruky sa živý nedostanem. Znovu som si prehľa- dal bundu. Prisahal by som, že som v nej mal svoj mobil. Musel mi vypadnúť do blata, keď som sa kotúľal dolu kopcom. Nahma- tal som vreckový nožík. Výborne. Teraz mám aj ja zbraň. Smutne som sa usmial. V zúfalstve človek podľahne akejkoľvek forme útechy. Rozhodol som sa. Ak strelcovi nestačila smrť vodiča nákladiaka, muselo mu ísť o ten nákladiak. Nemohol dopustiť, aby sme privolali políciu, preto po nás strieľal. Ak je v tom nákladiaku niečo tak vzácne, že to stojí za vraždenie, potom by tam mohla byť aj pištoľ alebo puška. Rozbehol som sa. Opäť vo vzduchu zasvišťala guľka. Netrafila ma, ale tentoraz letela pomerne zblízka. Poháňaný túžbou pomstiť Kristínu som prebehol k havarovanému nákladiaku. Ak tam žiadna zbraň nie je, tak je po mne. Ďalšia jeho guľka sa zavŕta do mňa. Len čo som vliezol na korbu auta, osvetlili ma svetlá prichádzajúceho auta, počul som ako stíchol motor. Opatrne som pozrel von. Z veľkého terénneho auta ktosi vystúpil. „Haló! Je tu niekto?“ zvolal mladý ženský hlas. stránka 3