Abdon Dušičkový špeciál/2018 Abdon_dušičkový špeciál_2018 - Page 25

para dostane mudrcom z hlavy von, budú možno zmätení, no svoje podpisy určite nezaprú. A obviniť kráľovnú... Z čoho vlastne? Že sa ožrali a obrad si nepamätajú? Že som ich naviedla, alebo dokonca za nich listiny podpísala? Na to už by museli mať veľmi veľa odvahy. A ak sa predsa objaví Ribold, zmizne tam, kde sa zrejme aj tak túla. Berenika niečo vymyslí. „Ty vyzeráš!“ rozrehotala sa, keď uvidela Alojza nahodeného za kráľa. Chudák starý sa v luxusných šatách triasol strachom. Možno by bolo lepšie, keby ma pazúrom zasiahol ten z podzemia, dumal. Túlal by som sa po lese a pri najbližšom splne by som ju roztrhal vlastnými rukami. Koľkých by som tým oslobodil?! Spolu vošli do jedálne, panovníčka sa mu dôverne zavesila do ramena. Mudrci klipkali očami, pre dym už nevideli dosť jasne. „Ribold!“ Bejmar prekvapene vykríkol. Toľké dni čakal na kráľa, teraz utekal Alojzovi podávať ruku. „Kde si sa túlal? Už sme mali o teba obavy!“ Alojz stuhol hrôzou, kráľovná mu bolestivo stisla rameno. „Videl som...“ začal neborák, avšak stratil niť. Napätím zabudol, čo malo nasledovať. „Srnky,“ so širokým úsmevom mu napomáhala jeho nastávajúca. Stráže stáli pred dverami. Keby kúzlo predčasne vyprchalo, boli pripravení ťať. Kráľovná však verila, že toľko krvi nepotečie. Berenikiným kúzlam dôverovala. „Á-á... áno. Srnky,“ koktal Alojz neschopný uveriť, že ho páni naozaj považujú za Ribolda. Na druhý deň ráno sa starý sluha opäť s obavami hodil na kolená pred posteľou v kráľovninej spálni. „Pani, odpusť!“ hlavu pritlačil k zemi. Vyhrabala sa z perín, vedela, že Alojz by ju bezdôvodne nerušil. Možno ho ušetrím, chudáka. Vydržal najdlhšie a splní úplne všetko. Je spoľahlivý. „Ribold!“ vykríkol Bejmar po jej boku, keď Alojza zbadal. Potom si uvedomil, v akej je situácii a začal koktať. „Pane...“ nahé telo si schovával kúskom plachty. Cítil sa trápne, prichytený v posteli vedľa ženy svojho vladára. „Odpusť, pane,“ ospravedlňo- val sa Alojzovi, ešte stále poblúznený parou. „Nedokázal som na ňu zabudnúť. Nekonečne ju milujem. Včera si sa vzdal práva prvej noci... ja som... myslel som, že...“ habkal nedôveryhodne. Alojz nechápavo hľadel z Bejmara na paničku. Nepovedali mu, ako má v takej situácii reagovať. Kráľovná namrzene vyliezla z postele. „O čo ide Alojz?! Jeho si nevšímaj, je pod vplyvom,“ s ohrnutou perou ignorovala Bejmarove vyznania. Ten nechápavo stí- chol. Potriasal hlavou, ničomu nerozumel. Jeho láska, milovaná žena sa správala inak. Aj vyzerala trochu inak, než ako ju zachy- tila jeho túžba. „Premenil sa,“ vyriekol sluha a postavil sa pripravený na odchod. „To nemyslíš vážne!?“ užasnuto vykríkla kráľovná. Chvatne na seba navliekla župan a už sa rútila podzemím. Miestnosť s klenbou osvetľovala iba fakľa zastoknutá v stojane na stene. Za mrežami stál v klietke muž. Vysoký, s množstvom jaziev po tele, s hustou neupravenou bradou na tvári. Kráľovná ho spoznala, hoci na obraze pôsobil dôstojnejšie. „Ribold?!“ neveriacky stála na prahu, údivom naprázdno lapala po dychu „To nie je možné!“ pristúpila k mreži, chytila sa jej. Jej hlas sa zlomil zúfalstvom. Vzlykla. Muž v cele zahanbene zvesil hlavu. „Nakazil ťa! Ten vlkodlak. Och, nakazil si sa v mojom lese!“ skladala si čriepky, úplne zaskočená a sklamaná. Čo teraz? Čo teraz?! Ribold pokrútil hlavou, pozrel sa jej do očí a znova od nej odvrátil zrak. „Možno som sa ti mal priznať skôr,“ vzdychol smutno. „Nenakazil som sa. Ja som sa takto narodil. Mala si to vedieť, veď sa staneš mojou ženou,“ hltavo skúmal, ako prijíma slová, ktoré ju drvia. Ostala bez pohnutia, neschopná činov, so zamrznutými myšlienkami. Bez výrazu na tvári sotva badateľne prikývla. Prvé sa roztopili končeky jej prstov, tak nimi pomrvila. On pokračoval. „Moja matka... otec nevedel, že nie som jeho syn. Vtedy nebolo dôležité, kto ma splodil. Naše krajiny boli vo vojne, sobáš bol politickým rozhodnutím. Matka nikomu neprezradila, že si ma do manželstva priniesla so sebou. Zaprisahala ma, aby som niko- mu nič neprezradil. Odpusť mi,“ zvesil ramená. V tej chvíli do väzenia vtrhol Bejmar s mečom v rukách, pripravený bojovať alebo zachraňovať, keby bolo koho. Zbadal svojho kráľa vedľa kráľovnej... a ešte jedného kráľa v klietke. „Ribold?!“ zastal nechápavo hľadiac z Alojza na muža za mrežami, hrotom meča mieril z jedného na druhého. „To predsa nie je možné!“ zavzlykal a pristúpil bližšie k cele, Alojza nespúšťajúc z očí. Pravý Ribold k nemu natočil tvár. Zavetril, pokrčil nozdry. Zlovestne zavrčal. „Ty!“ vyceril zuby. „Vidím, že si nezaháľal. Ty zradca! Mňa neoklamete! Cítim, čo sa medzi vami prihodilo. Podviedli ste ma obaja! Žiadny sobáš nebude, zruším celé naše vratké spojenectvo!“ vyhrážal sa. Panička sa otriasla, spadla z nej ľadová triešť, ktorú roztopil náhly hnev, a sebavedome sa narovnala s hrdým úškrnom. „Máš pravdu, drahý. Nebudeme zapierať. Chýbal si nám, mysleli sme si, že si sa nám navždy stratil. Som mladá, lásku potre- stránka 24