Abdon Dušičkový špeciál/2018 Abdon_dušičkový špeciál_2018 - Page 24

Bejmar nahlas pregĺgal. Najskôr pomaly, potom rýchlo. Pil pahltne, plný strachu, že vodu od jeho úst odtiahne. Keď dopil, dlaňou mu utrela ústa. Chvíľu čakala, ako Berenikin nápoj zapôsobí. Sledovala radcove oči, rozťahovali sa mu zrenice, menila sa farba jeho dúhovky a bielka sa potiahli červenými žilkami. „Kde som to?“ pozrel sa na kráľovnú prekvapene ako nevinné dieťa, ktoré bolo dlho stratené. Niekto ho zachránil. Kráľovná sa milo usmiala, poznala svoju úlohu v tejto hre. „To zavinil môj verný sluha Alojz,“ vysvetľovala mu, jeho doráňané ruky vyťahujúc z okov. „Starec sa bál, že sa vydám a viac ho nebudem potrebovať. Myslel, že ak sa zbaví jedného člena svadobného kolégia, sobášu zabráni. Dlho sme ťa hľadali, necha- la som prehľadávať lesy. Nebyť Bereniky...“ zdramatizovala, zúfalý pohľad uprela na starenu. Bejmar, uvoľnený z okov, vypadol, skoro kráľovnú stiahol so sebou na zem. Našťastie jej na pomoc priskočila Berenika, spolu ho odvliekli bližšie k ohňu, kde stihla prestrieť bielu ovčiu kožušinu. „Nikdy by som nezistila, čo sa s tebou stalo,“ pokračovala kráľovná, keď už objekt jej záujmu ležal v teple. Chvíľu sa nehýbal, so zatvorenými očami zbieral sily. Skladal si príbeh, ktorý mu ponúkli a keď do seba všetko zapadlo, preci- tol. „Čo s ním urobíš?“ opýtal sa nakoniec. „Je to...“ váhavo sa pozrela na strigu, či je otázka očarovaného v poriadku. Do akej miery zabral jej prášok? Berenika prikývla na znak, že radca jej patrí telom aj dušou. Kráľovná sa potešila a ďalej bláznila mladého muža rečami. „Je to starý sluha, verne mi slúžil celé roky. Pozná ma od kolísky, je mi ako otec. Niektoré štátne záležitosti však nechápe správne. Berie situáciu okolo sobáša veľmi osobne. Pravdaže, na hrade ostať nemôže. Zabezpečím mu pokojnú starobu v dedine a prepustím ho.“ Bejmar preglgol, konečne otvoril oči. Obdivne sa zahľadel na paniu svojich myšlienok. „Si taká veľkorysá!“ Pohladila ho po tvári. Je to celkom fešák, budeme mať pekného syna. Ak sa Ribold predsa ešte vráti, navlečieme to na neho. Nejako sa to zariadi. „Trochu sa pozbieraj, drahý,“ nezabúdala na svoj plán. „Berenika sa o teba postará. Zosilnieš. Sú tu ostatní radcovia, proces môže začať. Ja sa zatiaľ prezlečiem, lebo o chvíľu pôjdeme na večeru. Podpíšeme sobáš, na to nezabudni,“ chystala sa narov- nať, ale stiahol ju za ruku, až bola prekvapená, koľká sila sa v ňom našla. „Nedám ťa! Neznesiem pocit, že budeš patriť inému. Si moja! Vzdám sa miesta v Rade Utelu a navždy ostaneme spolu. Ri- bold je tolerantný muž,“ Bejmarove city nadviazali na ten večer, kedy strávil s kráľovnou noc plnú vášne. Srdce na dlani. Zľakla sa ho. „Hlupáčik,“ kŕčovito sa usmiala. Aby teraz všetko nepobabral! Bokom zazrela na Bereniku, lenže starena sa spokojne uškŕňala „Toto je politika. Nie sme súkromné osoby, nemôžeme si dovoliť osobné šťastie. Konáme pre dobro ostatných, našich ľudí, našich poddaných, ktorých životy závisia od našich rozhodnutí. Stanem sa Riboldovou ženou a porodím mu syna, ako stojí v sobášnej zmluve. Ale vo svojim srdci budem navždy patriť iba tebe,“ pohladkala ho po ruke a pomaly sa od nej odtiahla. Hrudník jej zovrelo úzkosťou. „Si taká obetavá!“ Bejmarove oči sa zaleskli obdivom, vyhŕkli mu slzy dojatia. Kráľovná sa narovnala a otočila sa chudákovi na kožušine chrbtom. Prevrátila oči a ponáhľala sa k dverám. „O chvíľu sa vrátim!“ ešte zakričala, kým vybehla von. Za ťažkými dverami so železným kovaním si vydýchla, na chvíľu sa zaprela do dubových dosák. „Dobre. Poďme na to!“ povedala si nahlas a vyrazila ako vystrelená z praku. Hodovanie začalo podľa plánu, len kráľovná si pod stolom nervózne podupávala nohou. Vyčkávala, kým nadíde jej chvíľa. Bejmar sedel medzi mudrcmi, občas sa na ňu hlúpo zahľadel, premáhal city, ktoré ním lomcovali. Ona ho ignorovala, za čo ju ešte väčšmi obdivoval. „Vrátil sa kráľ!“ do jedálne vtrhol Alojz a padol pred vzácnych hostí na kolená. Snažil sa vyzerať natešene, ako mu tie strašné ženy prikázali. Panovníčka akože nedočkavo vyskočila zo stoličky. „Kde je?!“ vykríkla nadšene. „Čochvíľa dorazí do hradu,“ Alojz mal obavy, aby to nepoplietol. Ťažko by si neskôr chyby odpykával, rozhodne nemal záujem stráviť noc s hlavou a s rukami zacviknutými v klade. „Páni,“ kráľovná sa hrdo obrátila k hosťom, mierne sa uklonila, „iste chápete...“ Akoby nevedela nájsť správne slová, v prudkých nádychoch a výdychoch sa jej rozrušene vlnila príťažlivá hruď. Jej nervózne prsty bubnovali po príboroch, tu ucho- pila pohár, tam ho pustila, s roztrasenými rukami chytila sklenenú fľaštičku, ktorá ležala pred jej tanierom, roztržito ju otvorila. „Hneď sa vrátim. A zrejme nie sama,“ zasmiala sa s rumencom na líci. Na tvárach prítomných sa usadili chápavé úsmevy. Vôbec si nevšimli, že z fľaštičky sa dvíha biela para, zaplavuje miestnosť. Kráľovná sa za dverami schovala za najbližší stĺp, čakala tam na Alojza, ako boli dohodnutí. „Nesmú vychádzať!“ prikazovala, keď sa konečne ukázal s vreckovkou napustenou protilátkou pod nosom. „Stráže!“ zrúkla a muži v zbroji doklusali, aby splnili podivnú úlohu. „Nesmiete nikoho pustiť von! Zamknite ich tam!“ Odhadovala, koľko času bude potrebné, aby boli radcovia dostatočne naparení. „A ty sa choď pripraviť, Alojz,“ vyzvala sluhu britko. Musí to vyjsť! posmeľovala sa v duchu. Nie je to ideálne riešenie, ale listiny budú podpísané a dieťa na ceste. Keď sa blúznivá stránka 23