Abdon Dušičkový špeciál/2018 Abdon_dušičkový špeciál_2018 - Page 21

„Zavolaj Bereniku!“ panička zneužila sluhovu prítomnosť. „Budeme si užívať! Bez následkov. Spôsobili by nám komplikácie. Tie nech si odnesie diabol!“ rozrehotala sa, kým starý sluha sklopil uši a neochotne vyšiel vyplniť želanie tej divej ženy. Alojz sa strigy Bereniky bál rovnako ba možno ešte viac než panovníčky. Stareny sa obávali všetci obyvatelia hradu, zvesti o jej nebezpečnej mágii sa rozniesli ďaleko do sveta. Pohľadu jej očí sa každý vyhýbal. Zvykla totiž niekedy pobosorovať len pre zábavu. Naposledy mi pomohla, pripomenul si čudné udalosti z nedávnych dní. Sám netušil prečo mu striga pomohla. Keď ho kráľov- ná poslala chytať vlkodlaka, Berenika mu dala očarovaný nôž, po ktorého zásahu sa vlkodlakovi rany nezaceľovali. Nikdy by ho bez noža nepremohol. Buď by ostal na mieste mŕtvy, alebo by dnes sedliaci lovili jeho. Vlkodlaci sú nákazliví, spomínal si na zvesti, ktoré sa medzi ľuďmi šírili. Preto Alojz nastražil pascu a keď sa k premenencovi priblížil, dobodal ho nožom. Zranený ranám takmer na mieste podľahol. Ibaže panovníčka ho potrebovala živého. Vraj stačilo škrabnutie a premene alebo nákaze sa nedalo zabrániť. Tak sa hovorilo, že za splnu sa človek sklonil k zemi a jeho telo obrástlo srsťou. Nie každý dlhú premenu prežije. Vlkodlaci sú krvilačné šelmy. Lovia ovce, srny, no pokojne si pochutnajú aj na ľuďoch. Bača sa sťažoval, že mu nik nepomôže, tak si pomohol sám. Našli ho rozvešaného po košiari. Paničku bača nezaujímal, a nezaujímal ju ani Alojz. Obetovala by kohokoľvek na ceste za cieľom, keby zvesti o vlkodlakovi, ktoré sa potichu šírili krajinou, nekazili povesť jej dokonalému kráľovstvu. Nemohla si dovoliť, aby jej nákaza narušila dohodnu- tý sobáš. Ako by reagoval jemný Ribold, keby zistil, že sa na jej území, v jej povestných hustých lesoch potuluje netvor? Striga Berenika sa šuchtavo ťahala od dubových dverí k paničke sediacej za vrchstolom. V ruke držala fľaštičku s ružovou te- kutinou, ktorú sluhovia dobre poznali a poznali aj jej účinky. „Vývar z ruží,“ rehotala sa kráľovná podnapito, koketne pritom poškuľovala po Bejmarovi. Hnusila sa mu. Pevne stískal zuby, aby neohŕňal pery. Na tvári mal kamenný úsmev, napevno vytesaný do líc. „Dones dva poháriky, Alojz! Poctíme si tuto vzácneho hosťa,“ luskla prstami, na verného starca sa ani nepozrela. Alojz neváhal. Zvrtol sa a pripravil vhodné poháre. Osud Bejmara bol pre onú noc spečatený, ctihodný radca nemohol od- mietnuť prípitok od kráľovnej. A starý sluha si bol istý, že po jeho vypití viac nebude mať záujem odmietať čokoľvek mu kráľov- ná ponúkne. Také boli Berenikine čary. Radca sa mal stať komplicom kráľovnej po tom, čo vykoná. Podvedie vlastného kráľa, starý sluha smutne nalial čarovný nápoj, naplnené poháre postavil na podnos. Kráľovná sa ponúkla ako prvá. Neželaných následkov svojich túžob sa neobávala, Berenikin odvar ju vždy zodpovedne chrá- nil. Bejmar zaváhal, ruka sa mu zatriasla, ale podvolil sa, prižmúril oči a nechal si voňavý nápoj stekať dole hrdlom. Dopité poháre padli na zem, roztrieštili sa množstvo drobných úlomkov. „Črepy prinášajú šťastie!“ vykríkla panovníčka. „A teraz odíďte!“ rozhodila rukami. Sluhovia sklopili zraky, bez slov odchádzali z miestnosti, spolu s nimi hostia z Bejmarovho sprievodu a Berenika. Bejmar sa zberal na odchod. „Ty počkaj!“ kráľovná ho potiahla za ruku. Rozhorčene sa jej pozrel do očí, ruku si chcel zo zovretia vytiahnuť. Lenže... zaliala ho zvláštna horúčosť. Krv sa mu rozbúšila na sluchách a prepulzovala sa mu do pokožky. Jemné kráľovské pršteky ho pálili na mieste dotyku, rozpaľovali ho, omámili jeho myseľ. Ako to, že si doteraz nevšimol, aká je krásna?! Presne taká, ako ju zachytil Gibettino na obraze. Hneď ráno vtrhol Alojz do kráľovskej spálne, ani nezaklopal. „Pani, nehnevaj sa!“ klesol na kolená, s rukami vystretými pred sebou sa čelom dotkol chladnej podlahy. Ležala nahá, ruky aj nohy prehodené cez Bejmarovo rovnako nahé telo. Lenivo zdvihla hlavu, nehanbila sa. Bola zvyknutá, že ju sluhovia takto prebúdzajú. Nič si z ich pohľadov nerobila, boli jej ukradnutí. Ale precitol aj Bejmar. Zahľadel sa na ženu po svojom boku, prekvapene trhol hlavou. Vôbec si nespomínal, ako sa do tej situácie dostal. Nato si uvedomil, že je v miestnosti ktosi ďalší, svedok jeho trápneho zlyhania. Vyvalil oči na kľačiaceho Alojza a prestrašene sa prikrýval perinou. Kráľovná sa rozosmiala. Rada uvádzala mužov vytriezvených z ružového likéru do rozpakov. Na Bejmara to platilo dvojnásob- ne. Chcela mať svedkov jeho poklesku, lebo ctihodného mudrca potrebovala. Bol schopný vybaviť čokoľvek, intrigovať aj pod- plácať. Isteže, sledoval tým vlastné ciele. Odteraz bude stáť vyložene na jej strane. „Hovor!“ s ohrnutou perou kývla hlavou k Alojzovi. Sluha sa v pokľaku zahniezdil, zdvihol hlavu, otvoril ústa, nadýchol sa a zasa ich zavrel. Znova sa zahniezdil, nakoniec však zašepkal: „Niečo sa zmenilo.“ Snažil sa nenápadne naznačiť, že by pred radcom možno nemal rozprávať. Spozornela. Uvedomila si, že sa muselo stať niečo naozaj dôležité, keď to Alojz nechce prezradiť ani pred zotročeným poslu- hovačom. Zotročenými mužmi opovrhovala. Po spoločne strávenej noci ich väčšinou vyhodila z paláca, alebo ich obvinila, že ju zneužili proti jej vôli. Niektorí sa stratili v lese pod vrstvou hliny a ihličia. Iných využila vo svoj prospech, presne ako to naplánovala s Bejmarom. Posadila sa, po malom zaváhaní sa postavila. Boli pre ňu vzduch. Natiahla na seba priesvitnú blúzku, z truhlice vybrala jazdec- ké nohavice. Rada nosila nohavice, dávali jej pocit nadradenosti. Nato sa vybrala za Alojzom do podzemného väzenia. stránka 20