Abdon Dušičkový špeciál/2018 Abdon_dušičkový špeciál_2018 - Page 10

nevedel. Jeho rodina mu bola svätá a žiadny biedny chudák si to už nedovolí. Nick potriasol hlavou. „Počúvam inštinkt a ten mi povedal, že mám konať rýchlejšie, ako si stačí premyslieť svoje ďalšie kroky. Pri zbytočných deba- tách uteká čas. A dobre vieš, že by som to i tak spravil. Takže zbytočne stratený čas,“ zasmial sa Nick sebavedomo. „Raz ťa niekto preští,“ dodal Paul. Nick si z Paula nič nerobil. Vedel, že je verný a oddaný. Zarobil si pri Nickovom boku toľko, že už dávno mohol ísť do dôchod- ku a aj keby začal rozhadzovať, nikdy by nedokázal minúť toľko peňazí. „Zariaď mi návštevu s Carmen. Chcem ju vidieť.“ Paul prikývol. Paul sedel pri nemocničných dverách. A bol svedkom presne toho, čo očakával. Carmen nemala záujem o Nickovu návštevu, ale jeho to nezaujímalo. „Vypadni. Pozri! Pozri, čo mi kvôli tebe spravili,“ zavzlykala. Nick si k nej sadol. „Prepáč. Ale už je to vyriešené. Už sa ti nikdy nič nestane.“ „Prečo si s tým neskončil? Potom všetkom? Prečo si v tom pokračoval?“ Nick sklonil hlavu. Carmen bola jediná, ktorá ho videla plakať. Bolo to, keď mu pred očami zabili syna. Ich spoločného syna. Ich syna, ktorý práve vychádzal zo školy. Carmen nestihla reagovať. Nestihla nič spraviť. Bol to nečakaný útok na ich rodinu. Malo to viesť k vojne. Nick to vyriešil sám. Ešte v tú noc bol ich syn pomstený a návrh na rozvod bol na stole. Vtedy. Vtedy Nick plakal, necítil sa slabý. Cítil sa vďaka tomu ešte silnejší. A stal sa z neho bezcitný zabijak. Bezcitný vodca. Od tej chvíle robil všetko preto, aby bola ich rodina vážená a najmocnejšia. Väčšinu zabití robil sám. Neveril ľuďom a v tomto biznise mu inštinkt hovoril, že by to nebol ani dobrý nápad. Jediný, kto sa k nemu nakoniec prebojoval, bol Paul. Jeho pravá ruka. Niektorí si mys- leli, že sú bratia. A rodine sa predsa verí. Ale nie. Paul bol kedysi len poslíček, ktorý vyberal dlhy u obchodníkov. Bol to pešiak, ktorý sa prebojoval až na pravú ruku šéfa. Zarobil si a stal sa vďačným priateľom. Nick bol kedysi pokojný a dokázal sa o mesto podeliť. Kedysi to dokázal. Od smrti jeho syna zistil, že pokiaľ niekomu dáte príležitosť, ublíži vám. Na tom najzraniteľnejšom mieste. Nikdy nechcel vyvolať vojnu. Nikdy sa do nej nevrhal. Ale vtedy v ňom zvíťazil zvierací inštinkt, ktorý ho prevalcoval ako nákladiak a dal mu moc. Moc spraviť všetko čo potreboval, čo bolo potrebné. Robiť kroky, ktoré mu zaručili celkovú moc nad mestom. Nebál sa nikoho. Jeho posledné slabé miesto ležalo pred ním. Bledé a krehké. Carmen. Jeho dievčatko. Jedine pri nej cítil. Jedine pri nej dokázal byť zase pokojný. „Teraz je to už iné,“ zašepkal. Carmen odkryla svoje telo a ukázala obviazanú hruď. „Keby mieril o pár centimetrov vyššie,“ začala, ale zlomil sa jej hlas. Nick si k nej prisadol. „Dievčatko,“ začal jemným a pokojným hlasom, „prisahám. Už sa ti nič nestane. Netušil som, že by si to Kurt dovolil.“ Carmen mu pozrela do očí. „Kurt? Kurt Kori?“ Nick prikývol. „Už ti neublíži. Nikdy.“ V tom momente sa rozrazili dvere a dnu vošli traja chlapi. Všetci pozreli na Nicka a ten sa s vážnou tvárou postavil medzi nich a Carmen. „Pomôžem vám?“ Vedel, že ak vošli dnu, tak Paul je už na druhom svete. Našťastie o jeho rodinu sa postará osobne. „Došli sme v mene Kurta,“ povedal jeden z mužov. Bola to sekunda. Sekunda, kedy traja chlapi vytiahli pištole a začali strieľať. Nick vedel, že minimálne jedna ho zasiahla do boku a dve do nohy. O pár minút ležal na nemocničnej podlahe a dusil sa vlastnou krvou. Zvierací inštinkt zmizol. Nedokázal sa postaviť a zachrániť Carmen. Nedokázal zodvihnúť ruku s pištoľou a začať strieľať. Všetko bolo preč. City, necity, všetko. Bol prázdny. Posledný nádych, ktorý sa zmiešal s jeho vlastnou krvou a začal ho dusiť. Usmial sa. Krv, ktorá plnila jeho ústa sa mu rozliala po tvári a krku. O pár minút prišiel koniec. stránka 9