Abdon 7-8/2018 Abdon 7-8_2018 - Page 9

Až potom, čo sa už dlhšiu dobu neukázal, som sa tiež pozrel z okna. Uvidel som ho, ako sa rozpráva so susedom a ešte jedným veľmi starým pánom s dlhou šedivou bradou a dioptrickými okuliarmi. Bol o čosi nižší ako pradedo, ale po fyzickej stránke vyzeral tak isto vitálne. Po pol hodine sa pradedo vrátil dovnútra a bez slov odišiel do svojej izby. Chcel som ísť za ním, ale dedo ma zarazil. „Nechaj ho teraz tak! Z detstva som vedel, že keď sa takto uchýlil do svojej izby, bolo lepšie ho nechať na pokoji. Neboj sa! Raz odtiaľ vyjde a všetko bude opäť v poriadku.“ „Inak, všimol som si, že sa rozprával so susedom a s akýmsi starým pánom. Nevieš, kto to bol?“ „Starý pán? S takou dlhou bradou a okuliarmi?“ „Presne ten.“ „To je tuším susedov prastrýko, či ako to tam je. Ešte za komunistov on žil v Západnom Nemecku a párkrát sem prišiel na návštevu za susedovými rodičmi. Jeho príchod bol vždy obrovskou záležitosťou. Vždy priniesol nejaké tie západné vymoženosti alebo oblečenie, kvôli nemu sa sused musel naučiť po nemecky.“ „No počkaj... Chceš povedať, že aj pradedo vie po nemecky?“ „Iste. Raz, to som mohol mať tak dvanásť rokov, mi spomínal, ako v Balárove chodil upratovať krčmu, patriacu miestnemu Židovi. Ten mu za odmenu dával jedlo alebo pár drobných. Po nejakom čase, to sa Židovi, prekvapivo, prestalo na chvíľu dariť, prehovoril tvojho pradeda, že ho bude namiesto pláce učiť po nemecky. Môj otec súhlasil. No a tak vie po nemecky.“ „Hovoril ti o tých udalostiach v Balárove?“ „Samozrejme, že hovoril.“ „Ale veď spomínal, že tomu esesákovi nerozumel ani slovo.“ „A ty si z ktorej višne spadol? Si ty vôbec normálny? A ty by si rozumel... ba vlastne vnímal by si reči nejakého darebáka, keď vieš, že o chvíľu určite zomrieš?“ V kuchyni, kde sme sa nachádzali, zavládlo hrobové ticho. Veľká ľútosť nad mojimi hlúpymi slovami prešla celým mojim telom. Nedokázal som sa pozrieť do zamračenej dedovej tváre. „Nechaj to tak! A zabudni na to, čo som ti rozprával! Guláš je hotový. Najeme sa a bude to fajn.“ Vtom mi zazvonil mobil. Frajerka sa ma nervózne pýtala, kde som, prečo som jej nezavolal... Musel som ísť okamžite domov, aby som si to u nej vyžehlil. Jej strata by mi určite zlomila srdce. „Budem musieť ísť za tou mojou.“ „Choď... len choď... A o pradeda sa nestrachuj. Všetko bude fajn.“ S ľútosťou a akýmsi vnútorným nepokojom som tých dvoch opustil. Neviem, či to bol inštinkt, ale niečo v mojej hlave mi neustále opakovalo, že sa stane niečo hrozné. Opakovalo sa to aj v noci. Takže som vôbec nespal. Na ďalší deň mi cestou z práce zazvonil telefón. Dedo mi s plačom oznamoval, že pradedo je mŕtvy. Takže môj inštinkt neklamal. Nemohol som uveriť tomu, čo sa mi dedo snažil veľmi ťažko 7