Abdon 7-8/2018 Abdon 7-8_2018 - Page 7

aj váha tela môjho mŕtveho otca. Sestrička nebola ihneď mŕtva. Guľka ju len zranila. Posledná vec, ktorú som uvidel, boli darebáci z Hlinkovej gardy, ako tam držali pokope a bili ten vystrašený dav, ktorý sa musel prizerať. Zobudil som sa po niekoľkých hodinách. Neviem, ako to bolo možné, ale prežil som. Takmer všetci obyvatelia Balárova boli postrieľaní. Neskôr som sa dozvedel, že dedina nebola vypálená len z toho dôvodu, že sa tí kati dostali do prestrelky z partizánmi, ktorí sa prišli pozrieť, čo sa tam dialo a boli odhalení. Obidve strany so stratami ušli a nechali dedinu tak. Prvé, čo som uvidel, bola prestrelená hlava mojej sestričky. Aj ostatní z našej rodiny boli strelení do hlavy. Teda okrem mňa. Dodnes sa pýtam, prečo aj mňa nestrelili do hlavy. Tiež si vyčítam, že som ich tam všetkých nechal a sebecky som ušiel do lesa za partizánmi. Tí ma, aj napriek ich ťažkej situácií, prijali a ošetrili mi rameno, kam ma guľka jedného z katov trafila. Sami sa divili, že som to prežil. Napokon som po ich boku bojoval proti nacistom až do konca vojny. Podarilo sa mi zistiť, že udanie na Balárovo poslal istý Ján Topoľ, rodák z našej obce a náš sused. Až neskôr som pochopil, že udal obec hlavne kvôli otcovi, ktorému sa chcel pomstiť za vyfúknuté miesto lesníka a prebranú frajerku, čiže moju mamičku. V podstate takmer s každým obyvateľom mal nejaké nevybavené účty, takže dodnes ľutujem, že sme ho za tie jeho špinavosti neobesili ešte počas povstania, keď povstalci naozaj u nás boli a robili nábor. Napokon ho regrútovaní povstalci od nás obesili. Našli ho krátko po ich zrážke s nacistami. Nakoniec sa im aj sám priznal. Hovorili mi to. Aspoň na tom mieste bola vykonaná spravodlivosť. Veliteľa trestného oddielu, nejakého dvadsaťpäťročného SS-Hauptsturmführera Hansa Melkeho, sa dostihnúť nepodarilo. Ušiel spolu s ostatnými nacistami nevedno kam. Prisahal som si po úteku k partizánom, že nebudem mať pokoj, pokiaľ neodstránim aspoň jeho. Z tých katov padli pri prestrelke traja, ostatní aj s gardistami ušli. Dúfam, že aj ich niekde obesili. Hľadať ich bolo nemožné, keďže ich mená sa len tak zistiť nedali. Meno veliteľa sa zistiť dalo, pretože pred našou dedinou už mal na konte niekoľko vystrieľaných a vypálených obcí, a niekoľko desiatok popravených partizánov. Bola to skrátka veľmi známa firma. Po konci vojny som sa chcel vrátiť domov, no srdce ma ťahalo úplne inam. O pár kopcov ďalej v Jablčnom som si našiel frajerku, s ktorou som sa napokon oženil. Zamestnal som sa v neďalekej fabrike a postavil som si dom, v ktorom sme bývali až do jej smrti.“ Pozrel sa von z okna a veľmi zhlboka dýchal. Opäť vedel, že zostalo veľa nejasností, ktoré bolo dôležité zodpovedať, aby som mal pokoj v duši. Ešte pred ďalším rozprávaním sa rozhliadol po našom kupé. Boli sme v ňom len my dvaja. „Krátko pred svadbou som sa z nevysvetliteľných príčin išiel pozrieť do Balárova. A takmer som odpadol, keď som zistil, že vo všetkých domoch bývali úplne cudzí ľudia! Niektorých som dokonca poznal. Boli to hlavne gardisti, ktorí tým katanom pomáhali s trestnou výpravou. A teraz si tu beztrestne bývali. Dokonca mali tú drzosť sa na mňa po tom všetkom usmievať! Keby som mal pri 5