Abdon 7-8/2018 Abdon 7-8_2018 - Page 5

T ÉMA MESIACA Autor: Tomáš Beník Spomienka Ako každú nedeľu, aj dnes ma moje kroky zaviedli na cintorín položiť sviečky na hroby zosnulých príbuzných. Možno to vyznie v mojom prípade ako čudný zvyk, keďže nie som nejakou babkou, ktorá nemá v rámci dôchodku čo robiť okrem záhrady atď..., ale je to tak. Mimochodom, volám sa Alfréd a mám 29 rokov. To len pre poriadok, aby ste vedeli, prečo si myslím, že moja každonedeľná činnosť môže vyzerať pri vašom čítaní týchto riadkov ako čudný zvyk. Túto nedeľu mi počasie príliš neprialo. Začal som mať pocit, akoby sa mi vyhrážalo zmoknutím, ak sa vydám na cintorín. Asi si stále neuvedomovalo, že k cintorínu jazdím autom, pretože po opustení tohto pietneho miesta väčšinou odchádzam na nákupy alebo inam. Skrátka, vždy v nedeľu niečo mám, takže cestu na dané miesto kombinujem aj s návštevou cintorína. Najviac času vždy trávim pri hrobe môjho pradeda a jeho manželky. Pradeda, ktorý bol v mojom svete tým najlepším človekom na svete. Vždy sa mi pri pohľade na náhrobok s jeho menom vynorí množstvo krásnych zážitkov, ktoré som s ním ako malý chlapec zažil cez letné prázdniny. Nikdy nezabudnem na naše výlety do hlbokých lesov, počas ktorých zo mňa spravil doslova zálesáka. Učil ma, ako prežiť v prírode, ako klásť pasce, ba keď som mal osem, chcel ma učiť sebaobranu, ale moji rodičia mu to zatrhli. Odrazu začali byť čoraz viac proti tomu, aby som u neho strávil letné prázdniny. A ja som im to čoraz viac zazlieval. Stále som sa ich pýtal, prečo som odrazu nemohol s mojim pradedom byť. Čoho sa stále báli? Zistil som to až po jeho smrti, čiže pred dvomi rokmi. A to je práve tá druhá a najdlhšia časť môjho spomínania pri jeho hrobe. Aj teraz sa mi všetko vyjavuje ako včera. Bol začiatok júla roku 2016. Všetko bolo inak ako v detstve. Už dávno som mal za sebou vysokú školu, mal som prácu a býval som vo vlastnom byte s priateľkou. Asi to moje zazlievanie rodičom a pobyt na internáte napomohli k tomu, aby som sa hneď po škole osamostatnil a začal žiť vlastný život. Čo sa týkalo pradeda, ten bol na tom horšie. Rok pred koncom školy umrela prababka, takže zostal v dome sám. Aby tých nešťastí v rodine nebolo málo, aj môjmu dedovi zomrela žena mesiac po pohrebe prababky. Najlepším rozhodnutím života tých dvoch bolo nasťahovanie sa pradeda k jeho synovi do Bratislavy. Dom, v ktorom strávil obrovskú časť svojho života, bol už pre jedného človeka neudržateľný. Nebol ako väčšina jeho rovesníkov, ktorí boli zatvrdení v rozhodnutí, že kde sa narodia, tam aj zomrú. On svoj dom predal za slušnú cenu a väčšinu zo zárobku venoval po doštudovaní mne na kúpu nového bytu. Pri tejto spomienke mi väčšinou vytiekla z oka prvá slza. Stalo sa to aj teraz. Oslavy jeho deväťdesiatky boli síce skromnejšie, ale jemu to vôbec nevadilo. Bol rád, že sme sa všetci zišli na jeho oslave. Všetkých nás však prekvapilo jeho prianie. Akoby nestačili také tie klasické darčeky pre seniorov v jeho veku, ako sa domnievali viacerí. Chcel sa vydať so mnou do Balárova. 3