Abdon 7-8/2018 Abdon 7-8_2018 - Page 39

Dospievanie a vnútorný dialóg Vnútorný dialóg som v skorom detstve viedol hádam neustále a je na zamyslenie, či som vtedy nemal práve vďaka nemu myšlienkový náskok oproti rovesníkom. Tento náskok som buď časom stratil, alebo som sa dostal medzi konkurencieschopnejšie osoby. Dôležité je však aj to, že som v detstve bol filozofický typ, ktorý práve v myslení videl riešenie problémov a to sa časom zmenilo – už dávno sa nevyžívam v „hľadaní múdrosti“ a som aktívnejší. Úvahové chvíľky o živote som mával však doma a spontánne. Časom som objavoval ich hodnotu a neraz som bol zo seba sklamaný, ak som uprednostnil iné aktivity. Neskôr, pre pubertu zas bolo charakteristické, že väčšina myšlienok mi napadla v smutnej nálade, už častejšie vonku. Moja vtedajšia workoholická nátura sa prejavovala v tom, že som musel stále niečo analyzovať, napríklad svoj postup v PC hrách. Pokiaľ vyrastáte v netolerantnom prostredí, je pravdepodobné, že na duchovno sa okolie pozerá s výsmechom. Toto zmieňujem ako zdroj, z ktorého môže pochádzať prekážka – hanblivosť za vlastné myšlienky. Mladí ľudia sa istotne obávajú reakcií okolia na ich myšlienky a radšej sa cenzurujú, než by si priznali (verejne, či aspoň pred sebou), že vôbec majú nejaké hlbšie, emotívnejšie Ja. Niet divu, keď sa v školských triedach hovorí nanajvýš o náboženstvách, no nie o tom, čo si myslíme a cítime sami. Osobné prežívanie sa skôr ignoruje a uzatvára do skrinky. Po takomto návyku sa pre ľudí stane osobné duchovno niečím, čo sa von vypúšťa ojedinele. Nestáva sa potom túžba po ňom príčinou, prečo sa ľudia radi opíjajú v skupinách? Práve v alkoholovom opojení je vypovedané osobné prežívanie aspoň chvíľkovo akceptované. Samozrejme, pri postupnom vyrastaní z detskej nevyspelosti je už človeku ľahostajné, čo si myslí okolie. Ak vás predsa niekto nekonštruktívne skritizuje, pravdepodobne pôjde len o menej vyvinutého jedinca (pokiaľ sa nenechal naťahovať piatimi koňmi :D). Prechádzková kríza Vráťme sa k prvej téme, k prechádzkam. Verte či neverte, aj v niečom tak jednoduchom, ako je prechádzka, možno objaviť krízu. V roku 2015 sa môj pocit prepojenia, súladu a harmónie z prechádzok nadobro vytratil. Moje prechádzky v zime boli bezcenné. Keďže som ten pocit samozrejme chcel späť, začal som sa pýtať: „Zovšednelo mi blízke okolie, stratilo svoju výnimočnosť, až ma nudí vidieť ho stále znova? Prečo som stále tak nervózny? Z čoho pochádza moja neschopnosť vcítiť sa do atmosféry miesta? Hádam čakám, že zakaždým objavím dobré myšlienky? Mohol som nadobudnúť s hlbšími vrstvami svojej osobnosti permanentný kontakt a tak teraz zbytočne hľadám to, čo mám prístupné stále a navykol som si na to? Alebo naopak, začal som sa snáď so sebou nudiť a liezť si na nervy? Vari som prišiel k bráne, ktorá skrýva veci, aké si nechcem pripustiť? Vadí mi niekde v hĺbke, že sa k prechádzke nikto prijateľný nepridal? Alebo za to ɿ5؁ѽɽ)ͱɷ͹؃ѥp))ͻٕͽ̈́ɤɕ魅ѥ鍥)؁ɽɥԸ(