Abdon 7-8/2018 Abdon 7-8_2018 - Page 37

inšpiruje pokoj noci, alebo že svetlá z okolitých domov v nich prebúdzajú otvorenosť a živší záujem o ľudí okolo a ich životy. Na čo ďalšie sú prechádzky dobré? Dajú sa počas nich zažiť vážne krásne momenty. Napríklad keď ste na neznámom mieste, len zahnete za roh a pred vami sa objaví slnkom zaliata trávnatá plocha. Alebo môžete pri prechádzke zaznamenávať spev drozdov na mobil. (Niekedy býva ťažké dostať od nich súhlas na nahrávanie! :o) ) Ku precíteniu hlbších impulzov mi dopomáhalo aj náhodné začutie tichej, veľmi duchovne znejúcej zvonkohry, ktorú si niekedy ľudia vešajú na balkóny. Poznám aj miesto, ktoré je síce na sídlisku, no umiestnené tak geniálne, že sa po zotmení hodí aj na improvizovanú, minimalistickú mágiu. Keď už som pri tom, samotný stav vedomia pri prechádzke možno má istý magický potenciál. Prinajmenšom je určite vhodnejší, ako obvyklý stav chcenia a uponáhľanosti pracovného režimu, v ktorom stále treba niečo vybavovať, robiť niečo obecne považované za produktívne. Tiež je logické, že toto uvažovanie pri prechádzkach by malo mať sebapoznávací, psychohygienický a stabilizačný účinok, k tomu však momentálne neviem pripojiť dôkaz. Taktiež slúži ako isté emočné naplnenie, podobné pocitu porozumenia. Vnútorný dialóg Vnútorným dialógom nazývam uvažovanie, ktoré má formu „hovorenia so sebou“. U mňa prebieha počas prechádzok, je vlastne ich súčasťou. Prvým bodom, pri ktorom sa chcem zastaviť, je prístup ľudí k tomuto dialógu. Ako som letmo spomenul vyššie, sme navyknutí na to, že sa od nás očakáva produktívna činnosť, ktorej výsledky môžu vidieť aj iní. Až si myslíme, že stále musíme niečo robiť a nesmieme sa zastaviť. To naše zameranie sústreďuje do vonkajšieho sveta. Odhadujem, že u väčšiny je podobná introspektívna chvíľka spustená len necielene, ak okolnosti náhodou spustia špeciálnu náladu. Po splnení svojich povinností býva totiž lákavejšie (a zrejme aj ľahšie) zapnúť si seriál, PC hru alebo sa inak zabávať. A tak sa zabeháva zvyk, v ktorom strácame kontakt so sebou kvôli vonkajšiemu svetu preplnenému vnemami a médiami, ktoré sa množia ako hlavy hydry. (Odbočka: Človek, ktorý by toho chcel stihnúť veľa na seba potom nadáva: „Prečo som len neostal zadubeným dieťaťom? Mohol som mať jednoduchší život, moje záujmy ma nemuseli natrhávať do všetkých strán ako štvorica koní!“ Nastupujú na scénu otázky: Nakoľko sa otvoriť vplyvom sveta? Dokázal by som vôbec rásť bez tohto otvorenia? A ako rýchlo si prajem, či vôbec dokážem rozširovať svoju osobnosť?) Aj ja som bol taký a venovanie sa vnútru bolo u mňa na poslednom mieste. Spomenul som si na to, až keď som nemal inú činnosť na rozptýlenie. V takom stave je otázkou, či chceme aby to takto naďalej ostalo. Ak v človeku existuje nejaký hlbší zdroj múdrosti či duša, je stále tam – zrejme na seba nepotrebuje upozorňovať, no je pripravená prinajmenšom počúvať, ak už nie odpovedať. Je na nás, či pocítime túto hodnotu a či si prihovorenie sa zdroju pridáme medzi svoje trvalé priority... alebo či sa 35