Abdon 7-8/2018 Abdon 7-8_2018 - Page 23

Začalo sa zmrákať. A neprestávalo snežiť. Kubo bol rád, že je s tatom, a že spolu zažívajú dobrodružstvo, ale predsa len by sa už rád vrátil domov. Bola mu zima, bol unavený, hladný, aj smädný. Zásoby – malú minerálku a dve čokolády – dávno zjedol. Povedal to tatovi. „Ešte kúsok a sme tam. Pridaj, mladý. Pridaj!“ Kubo poslušne pridal. „Tááák. A sme tu,“ zahlásil zrazu tato. Kubo sa porozhliadol. Les bol husto zasnežený. Nad hlavou mu v miernom vetre praskali koruny stromov, prehýbajúce sa pod ťažkou váhou čerstvo napadaného, mokrého snehu. „A čo tu?“ spýtal sa chlapec. Cítil, ako sa vzduch zavlnil – to sa tato uškrnul. „Tu ťa nikto nebude počuť,“ povedal muž. V tej chvíli sa Kubo strašne preľakol. Pochopil, že sa celý čas mýlil. Nevrátil sa jeho otec. Bol to ten ujo kamionista. A bol na Kuba hrozne, hrozne nahnevaný. 21