Abdon 7-8/2018 Abdon 7-8_2018 - Page 13

„Kontaktovali sme kolegov v Nemecku a povedali sme im, aby preverili, či Helmut Hansen, tak sa volal ten mŕtvy, nebol náhodou tým Melkem, ako to spomínal váš pradedo. Poslali sme im aj fotografie Hansena z občianskeho preukazu, čiže s okuliarmi, a potom ako mŕtveho, čiže bez okuliarov. Sľúbili, že v tejto veci skontaktujú aj Stredisko Simona Wiesenthala, či tam náhodou niečo na toho Melkeho nemajú.“ Podarilo sa mi vybaviť, aby pradeda dôstojne pochovali na miestnom cintoríne. Na jeho pohrebe sa zúčastnilo len pár členov rodiny. Všetci akoby radšej zabudli, že nejaký taký človek vôbec existoval. Ale ja som nezabudol. Dedo sa pohrebu nemohol zúčastniť, pretože sa z toho šoku už nespamätal. Starali sa oňho v jednom vojenskom sanatóriu, keďže sám venoval svoj život armáde. Čo sa týka Melkeho, naozaj sa potvrdilo, že to bol on. Jeho fotografie z vojny, ktoré mi po mesiaci od pohrebu kapitán Bystriansky ukazoval, to jasne potvrdili. Naozaj by mu ani tie okuliare nepomohli, ak by som vedel, kto to bol. Zbraň, ktorú použil pri tej udalosti v dome nášho suseda, bol tiež Walther P38. Zo zbrane stihol vystreliť len raz. Ale aj tá jedna strela do pradedovej hrude stačila na to, aby za pár sekúnd skonal. V priebehu tých pár sekúnd však stihol vystreliť dvakrát. Melkeho trafil do brucha a čela, takže Melke zomrel o chvíľku skôr ako pradedo. Melkemu sa podľa informácií podarilo ujsť zo Slovenska a zastavil sa v koncentračnom tábore Mauthausen, kde pomáhal s „likvidáciou“ tábora a s organizovaním pochodu smrti väzňov, ktorí boli ešte schopní chôdze. Neskôr utiekol s pár dôstojníkmi do Bavorska, kde nejakú dobu bojovali proti Američanom. Mesiac pred koncom vojny sa skrýval v prestrojení v domoch verných nacistov, ale tri dni pred zastavením paľby ho chytili. Život si zachránil tým, že ponúkol Američanom svoje služby ako odborník na Červenú armádu. Ukázalo sa totiž, že v roku 1943 bol prevelený z Francúzska, kde bol v spore s nadriadeným, do Sovietskeho zväzu. Odrazu už nikto nesledoval, že na bojových poliach bol len krátku dobu, a to len v momente, keď jeho komando, ktoré v tyle likvidovalo Židov a sovietskych zajatcov, muselo odrazu utekať pred postupujúcou Červenou armádou. Chvíľu pôsobil aj v Osvienčime. Po vypuknutí Slovenského národného povstania v roku 1944 požiadal, aby ho zapojili do bojov proti povstalcom. Jeho výsledky v chytaní povstalcov a vypaľovaní dedín mu priniesli povýšenie na SS-Sturmbannführera. Takmer dvadsať rokov pracoval pre americkú vojenskú kontrarozviedku v Bavorsku. Potom prešiel do služieb k Nemcom. Preto začal jazdiť od začiatku 70. rokov do Československa, konkrétne k nášmu susedovi. Ľahko susedov presvedčil, že je ich nejakou vzdialenou rodinou. Darčeky, ktoré vždy priniesol, zvyšovali lásku susedov k nemu. Netušili však, že Melke za nimi chodil vždy len vtedy, keď mal zozbierať informácie od agentov, ktorí pre rozviedku tiež pracovali. Väčšinou to boli ľudia, ktorí už za vojny Nemcom ochotne pomáhali a skoro ich porazilo, keď sa v roku 1948 dostali v Československu komunisti k moci. Navyše, tie peniaze, ktoré im Melke nosil, tiež neboli na zahodenie. Nakoniec bola skupina, dodávajúca Melkemu informácie, odhalená a pozatýkaná až v roku 1988. Na Melkeho neprišli. Tomu sa podarilo včas ujsť a nejako za sebou pozametať, pretože na jeho rodinu, 11