Abdon 7-8/2018 Abdon 7-8_2018 | Page 10

8
oznámiť . Veril som až do poslednej chvíle , že to bol omyl . Skrátka , pradedo len odpadol a v nemocnici ho dajú do poriadku . Len škoda , že sa mu to ešte nikdy nestalo . Celý život bol stopercentne zdravý !
Zostal som stáť ako obarený , keď som pred dedovým domom a domom suseda uvidel stáť niekoľko policajných áut a niekoľkých policajtov . Za mnou prichádzala dodávka jedného nemenovaného televízneho kanála . Určite o chvíľu prídu ďalšie . Ale k čomu ? Čo sa tu vlastne stalo ?
Policajti by sa ani nepustili dnu , keby dedo práve nesedel na stoličke pri plote . Obzerala ho doktorka zo sanitky . Pri nich stál akýsi mladý holohlavý muž oblečený v novom obleku šitom na mieru . Ten neznámy holohlavec odrazu čosi povedal dedovi , a potom ukázal prstom na mňa . Dedo sa na mňa ledabolo pozrel a kývol hlavou . Muž dal teda rukou rozkaz strážiacim policajtom , aby ma pustili . „ Dedko , čo sa tu stalo ?“ Vôbec nereagoval na moje slová . Len sedel na stoličke a bezducho zízal do zeme . „ Je v silnom šoku . Aktuálne vám nepovie nič ,“ odpovedal muž . „ A vy ste ?“ „ Poručík Jemnický . Spolu s kapitánom Bystrianskym , ktorý práve vyšetruje v susedovom dome , vyšetrujeme hroznú udalosť ..“ „ Prečo chodíte okolo horúcej kaše ? Povedzte to na rovinu !“ povedal som zvýšeným hlasom . „ Najprv mi povedzte , kto vlastne ste !“ „ Alfréd Bartoň . Ten muž , ktorý tu predo mnou sedí , je môj starý otec .“ „ Aha ! Takto to je !“ zamrmlal ten poručík , a čosi si zapísal do notesa , ktorý vytiahol z vrecka saka . „ Je mi to ľúto , pán Bartoň , ale váš prastarý otec , ak dobre hovorím , je mŕtvy . Pred asi dvomi hodinami nám volal váš sused , že ho našiel ležať vedľa tela vzdialeného rodinného príslušníka pána Albertovského .“ Dedov šok začínal pomaly prechádzať aj na mňa . Nebudú ma musieť o chvíľu kriesiť ? „ Ako sa to stalo ?“ vysúkal som ťažko zo seba . „ Podľa predbežného pohľadu to vyzerá tak , že váš prastarý otec sa nechal pozvať tým druhým do domu , kde pravdepodobne prišlo k prestrelke . Nikdy by som nepovedal , že takí starí chreni dokážu ešte rozpútať také akčné scény .“
Tie slová , ktoré tak bez emócií tento bezcitný človek povedal , priniesli stále hustejšiu hmlu pred moje oči . Najprv som mu ešte mal chuť jednu vraziť . A odrazu sa všetko vyplo .
Keď som oči otvoril , kľačala pri mne doktorka , ktorá ma kriesila . Nado mnou stál ten Jemnický a ešte jeden muž v starých džínsach a zelenom tričku . Vlasy dlhšie a príliš neupravované , na tvári strnisko . Opäť som rýchlo prišiel k sebe . Posadili ma na stoličku vedľa deda . Ten už vôbec nič nevnímal . Zatiaľ neznámy muž sa ma opýtal , či treba ísť so mnou do nemocnice . Odmietol som . Pohár vody ma úplne prebral .
„ Veľmi ma mrzí , čo sa tu udialo ,“ povedal neznámy .

8

oznámiť. Veril som až do poslednej chvíle, že to bol omyl. Skrátka, pradedo len odpadol a v nemocnici ho dajú do poriadku. Len škoda, že sa mu to ešte nikdy nestalo. Celý život bol stopercentne zdravý! Zostal som stáť ako obarený, keď som pred dedovým domom a domom suseda uvidel stáť niekoľko policajných áut a niekoľkých policajtov. Za mnou prichádzala dodávka jedného nemenovaného televízneho kanála. Určite o chvíľu prídu ďalšie. Ale k čomu? Čo sa tu vlastne stalo? Policajti by sa ani nepustili dnu, keby dedo práve nesedel na stoličke pri plote. Obzerala ho doktorka zo sanitky. Pri nich stál akýsi mladý holohlavý muž oblečený v novom obleku šitom na mieru. Ten neznámy holohlavec odrazu čosi povedal dedovi, a potom ukázal prstom na mňa. Dedo sa na mňa ledabolo pozrel a kývol hlavou. Muž dal teda rukou rozkaz strážiacim policajtom, aby ma pustili. „Dedko, čo sa tu stalo?“ Vôbec nereagoval na moje slová. Len sedel na stoličke a bezducho zízal do zeme. „Je v silnom šoku. Aktuálne vám nepovie nič,“ odpovedal muž. „A vy ste?“ „Poručík Jemnický. Spolu s kapitánom Bystrianskym, ktorý práve vyšetruje v susedovom dome, vyšetrujeme hroznú udalosť..“ „Prečo chodíte okolo horúcej kaše? Povedzte to na rovinu!“ povedal som zvýšeným hlasom. „Najprv mi povedzte, kto vlastne ste!“ „Alfréd Bartoň. Ten muž, ktorý tu predo mnou sedí, je môj starý otec.“ „Aha! Takto to je!“ zamrmlal ten poručík, a čosi si zapísal do notesa, ktorý vytiahol z vrecka saka. „Je mi to ľúto, pán Bartoň, ale váš prastarý otec, ak dobre hovorím, je mŕtvy. Pred asi dvomi hodinami nám volal váš sused, že ho našiel ležať vedľa tela vzdialeného rodinného príslušníka pána Albertovského.“ Dedov šok začínal pomaly prechádzať aj na mňa. Nebudú ma musieť o chvíľu kriesiť? „Ako sa to stalo?“ vysúkal som ťažko zo seba. „Podľa predbežného pohľadu to vyzerá tak, že váš prastarý otec sa nechal pozvať tým druhým do domu, kde pravdepodobne prišlo k prestrelke. Nikdy by som nepovedal, že takí starí chreni dokážu ešte rozpútať také akčné scény.“ Tie slová, ktoré tak bez emócií tento bezcitný �