Abdon 5/2019 Abdon 5_2019 - Page 8

Všetko je to už minulosť. Ty, ja... my. Po tej diskotéke už nebolo nikdy nič také ako predtým. Keď som precitla, boli sme spolu na chodbe. Tvoje ústa skúmali tie moje. Mala som pocit, ako keby som cestovala v čase aj priestore. V jednej chvíli sme tancovali, v druhej si ma vášnivo bozkával a v tej ďalšej si sa nado mnou skláňal nahý. Aj napriek všetkému, to bola najlepšia noc v mojom živote. I keď sa vtedy všetko pokazilo. A ja som sa stala MNOU. Neviem či ti to mám vyčítať, alebo ti ďakovať. -AnnA- -- „Čo to je?“ opýtal sa roztraseným hlasom. Pri čítaní tých riadkov sa mu zježili chlpy na rukách a cítil akúsi zvláštnu prapodstatu, ktorá sa mu začala vnárať do podvedomia. „To je všetko, čo po nej zostalo, pane,“ prehovoril jeden z policajtov, ktorí sa mu ráno o pol ôsmej objavili pred dverami bytu. „Ste si istý, že ste ju posledné dni nevideli?“ Záporne pokrútil hlavou. Druhý policajt sa odrazil od steny, o ktorú sa doteraz opieral, a pokukoval po byte. „Viete, že je to až priveľká zhoda náhod? Vaša kolegyňa sa stratí pár dní potom, ako ste s ňou strávili noc?“ „Neviem, načo narážate...“ „Mali by ste ísť s nami,“ ozval sa ten prvý a očami naznačoval kolegovi, aby bol ticho. -- Pamätám si na naše prvé stretnutie. Bolo niečím iné. Mal si ruky zastrčené do vreciek nohavíc. Vedľa teba stála manželka a usmievala sa. Podali sme si ruky a môj odvážny pohľad nakopol ten tvoj. Manželka odbehla spraviť kávu a ja som videla, ako ma vyzliekaš pohľadom. Mala som sto chutí povedať ti, aby si si utrel slinky, kým si to všimne aj ona. O pár dní mala tvoja žena haváriu. Veľmi smutné. Naozaj. Hlavne preto, že som v tom nemala prsty. Po návšteve z nemocnice si sa vydal priamo domov. Narazili sme na seba len náhodou. Hoci si mal smutný výraz tváre, tvoje oči zažiarili, keď ma zbadali v bežeckom oblečení. Tvoje pohľady ma láskali a ja som v duchu stonala od rozkoše. 6