Abdon 5/2019 Abdon 5_2019 - Page 13

V LASTNÁ TVORBA Autor: Tomáš Beník Taký ten oný... Ešte za mojich detských čias žil v našej ulici jeden sused, ktorý sa od ostatných susedov trochu odlišoval. Ako to tak väčšinou býva, každá ulica má aspoň jedného takéhoto človeka, tak prečo nie aj tá naša? Čo sme horší? Tento pán, v časoch môjho detstva tridsiatnik, trošku pomalšie chápal. Iste, koľko ďalších susedov je na tom podobne, však? No na rozdiel od neho, oni to vedeli správne zakamuflovať, takže človeku pripadali ako tuctoví susedia, ktorých zdravíme aspoň raz za deň, prípadne s nimi prehodíme pár slov. Tento človek to, bohužiaľ, nedokázal ukryť. Navyše vždy, keď nechápal, o čom sa rozpráva, nahodil na tej svojej širokej tvári ešte širší úsmev, pri ktorom navyše otváral ústa, takže vyzeral ako smejúci sa smajlík na facebooku. Jeho ďalšou smolou, ak preskočíme tú smolu, že si z neho sprosté detská robili srandu, bol fakt, že práve v tých časoch bežal v televízii ten slávny japonský animovaný seriál Pokémon. Po pár častiach už boli všetci obyvatelia obce v rozpätí od štyroch do pätnástich rokov expertmi na Pokémonov, zbierali a menili si kartičky a videli postavičky zo seriálu úplne všade. No a keďže sa počas týchto ťažkých povinností na Ernesta (tak sa volal, aby ste vedeli) nezabudlo, dostal aj on svoju prezývku. Stačilo jedno prirovnanie a už to išlo. Keďže sa tak krásne a zoširoka usmieval, a keď k tomu pridáte aj jeho milé obrovské očká, prischla mu prezývka Bulbasaur. Ak neviete, ako vyzerá Bulbasaur, o čom pochybujem, ale stať sa to môže, prerušte na chvíľu čítanie tejto príhody a vygúglite si, ako Bulbasaur vyzerá. Chvíľu počkáme... Ešte chvíľu? Dobre... Už ste ho videli? No konečne! To trvalo! Ako to tak u niektorých ľudí býva, prezývka, ktorú im niekto vymyslí, akosi nahradí ich skutočné meno a priezvisko. A tiahne sa to roky! Väčšinou až do smrti, no aj po nej to pokračuje. Potom sa ťažko hľadá na cintoríne hrob tohto človeka. To, čo Bulbasaurovi chýbalo v hlave, prejavilo sa v nadmernej miere v jeho svaloch. Stačilo sa len pozrieť na chvíľu na susedku, ktorá s milou tvárou a plnou taškou niečoho smerovala k jeho domu, a bolo jasné, že potrebuje preniesť minimálne skriňu, odniesť do domu ťažké krabice z obchodu s nábytkom, lebo šofér sa vykrúcal, že to nebolo dohodnuté, odniesť paletu s vrecami s cementom atď., atď., atď. A Bulbasaur vždy išiel... Každému bolo jedno, vlastne aj jemu, že mal za sebou šestnástku v sklade, alebo nočnú, alebo ako to tam mal. Človek mal pocit, že v tej práci bol neustále. Ale vždy šiel pomôcť. A nedbal na to, že päť minút po pomoci si z neho tá istá osoba robila žarty s ďalšou susedou. Takýmto spôsobom dosť ušetril na nákupoch v obchode, lebo každú chvíľu bolo treba niečo odniesť a vždy za to niečo dostal. Takže si so svojou mamičkou žil v podstate nad pomery, v skutočnosti však skromne. Načo šetril, nevedno. Či si s mamičkou mysleli, že si raz do domu nevestu prinesie... Asi aj jemu s pribúdajúcimi rokmi začínalo byť jasné, že zomrie sám. Rodina sa k Bulbasaurovcom, ako sme ich prezývali, nehlásila, lebo tie starosvetské zadubené roľnícke hlavy nemohli prehltnúť, že si jeho mama nedávala v sene pozor a počala Bulbasaura, ako sa hovorí, len tak, nadivoko. Už tá správa spôsobila obrovské haló v rodine aj v ich dedine, no klincom do rakvy medzi ňou a nimi bolo jej odmietnutie potratu, lebo pôvodca celej tej tragédie opustil hodinu po počatí obec a nikdy sa do nej nevrátil. A aby toho nebolo málo, akoby sa ešte svet dosť nepomstil na tej úbohej žene, neskôr sa ukázalo, že jej syn bol o čosi pomalší. Z hodiny na hodinu sa z nej stal vydedenec a bezdomovec. Našťastie sa jej ujala jej teta, ktorá tiež zažila čosi podobné a bývala na našej ulici. A urobila dobre, lebo tým, že sa jej ujala, zostal 11